Náhradné riešenia

Tak sedím v kaderníctve, v snahe, že mi nový strih a farba aspoň z malej časti vynahradia čosi nehmatateľné, čo stále kdesi viazne. Nech sa zaraduje aspoň telo, možno nakoniec prehovorí aj dušu. Hm, dnes to jednoducho tak vyšlo.V neúprosnom zrkadle a v ostrom neónom svetle vyzerám dosť bledá. Očiam nepomohla ani riasenka, a tak veľmi sa snažila, aby im dala ten efektný reklamný lesk, čo s každým klipnutím robí malý prievan. Pritúliť si ma snaží aj sušič, aj keď mi ponúka len svoje umelé teplo. Ani hrebeň ma dnes veľmi netrápi. Premýšľam, či by s každým odstrihnutým vlasom nemohli na zem padať aj vety, čo mi dnes vôbec neschádzajú z mysle. Vytvorili by len mäkký jednorazový koberec, putujúci do koša. Z tohto zvláštneho rozhovoru so zrkadlom ma vytrhli až slová asi šesťročného dievčatka. Jedno z tých, s ktorým by som sa o pár rokov v hádke stretnúť naozaj nechcela. Veľmi životaschopné. "Teeetaaaaa? Ja sa nejdem strihať, chcem len objednať maminu. Zajtra príde, dobre?" Pri predstave, že by som ja v šiestich rokoch šla objednať mamu ku kaderníčke, som sa musela usmiať. "A Tebe teta farbili vlasy? Nooo pekné, takej farby je aj náš pes, aj gaštanové zvieratká, aj listy zo stromu, z ktorých sme v škôlke robili také výkresy. Môj bol najlepší, bol aj na nástenke!" Rozosmiala ma, keď tak pekne a pohotovo vymenovala všetky krásne farby prírody, teplé a prirodzené. Ja mám vo vlasoch len náhradné umelé riešenie, kým hľadám to prirodzené, ničím nenahraditeľné teplo. Možno ešte prejde veľa času, ale jedno tuším aj teraz. Ak budem mať raz dcérku, tak sa ma bude držať za sukňu, gúľať vnímavými očkami a snívať o teplých farbách života. Keď odchádzam počujem spomínanú objednanú maminu, ako hľadá svoju podarenú mladšiu verziu a z rádia Hevierov text: "Možno Ťa zlomilo, sto chýb a omylov, nakoniec to vždy ustojíš ..."