O najsilnejších spojencoch

Keď sa skúšalo, tak sa skúšalo a vstup na toto územie nemal veru hocikto. Vždy v piatok podvečer, keď sa končila naša skúška v zbore v kostole, začínala skúška chalanov z kapely, v pivnici pod obecným úradom. Ak nás nie celkom náhodou, zazreli tetky z tajnej, prežehnávajúc sa v duchu rátali, koľko nás tam ide a koľkí sú už dnu. Radšej som nikdy nechcela vedieť aká kombinatorika im vtedy behala hlavou. Podstatné bolo, že tam hore sa vedelo, že do pivnice nechodíme skúšať žiadnu Sodomu a ani Gomoru. Jednoducho sme si vychutnávali tú atmosféru, keď sa spojili všetky tóny a tvorili súhru, ktorá znela až kdesi v žalúdku. Prostredie pivnice odhlučnenej kartónmi od vajíčok, staré stoličky, koberce, fľaše, plagáty, káble, zosilňovače, stojany, mikrofóny, gitary, bubny, klávesy, by možno pre nezasvätených tvorili len kopu harabúrd, ale mne sa vždy zdalo, že práve v takýchto norách vznikali hity. Tam, kde bol prísny zákaz upratovania, tam, kde žili staré veci, ktoré rozprávali nový príbeh. Na prvý pohľad by sa zdalo, že naše spevníky z kostola a toto prostredie nejdú veľmi do kopy. Ale potvrdilo sa mi snáď aj tisíckrát, že hudba dokáže spájať aj nemožné. A kdesi medzi tým som začala písať aj svoje prvé pesničkové texty. Chalani z kapely vtedy hrávali starú rockovú hudbu, dávali jej vlastné aranžmány. Ja som jej skúsila dať vlastný text. Neviem presne o čom boli tie pôvodné texty, ale ja som im dávala svojský nádych gospelu. Naspievali sme ich s obrovskou chuťou a stačilo ich už len vypustiť z pivnice von. Tak sme ich aj keď trochu s obavami, odpálili priamo na omši. Jedným okom sme sledovali okolie. Farár si len dupal nohou do taktu spolu s nami, keďže spevom by určite vyhral hviezdu rotu. S ním sme to mali viac menej dohodnuté. Niektoré babky sa prežehnávali. Niektoré smrkali od dojatia, keď videli svojich vnukov pre oltárom a boli spokojné, že z nich predsa len niečo bude. Chlapi z chóru sledovali muzikantské výkony a už chytali aj slová z refrénu. Asi najviac sa táto kombinácia hudby a spevu páčila mládeži. Vtedy sa k nám do zboru nahlásili aj viacerí noví členovia. Chalani z kapely s nami síce nehrávali stále a zostava nášho zboru aj kapely sa rokmi všelijako obmieňala. Ale spájali nás tí najsilnejší spojenci a vydržalo nám to spolu desať rokov. Nikdy sme to nedotiahli nejako ďaleko, ale vlastne o to nikomu z nás ani nešlo. Každému navždy ostala chuť spievať aj hrať. Mňa už odvtedy písanie pesničkových textov neopustilo. Možno stačilo, že sme všetci stavali na dobrých základoch. Hlavne, že nás počuli tam hore.