O nedobytných strojoch v nás

„Joooj, oco, ale tak to budeš mať oveľa skôr, uložíš si to, spravíš zálohu a druhýkrát už len dosadíš nové údaje. Všetko si skontroluješ, vytlačíš, skrátka je to čistá robota.“„Tak dobre, skúsim to. Nech máš radosť.“ Viac menej pribudlo administratívy mne, ale bola som rada, že predsa len oceňuje a uznáva dnešné vymoženosti techniky. Časom na ten cudzí systém príde sám. Premýšľam, že to chce predsa trochu času a trpezlivosti, keď mu už tretíkrát vysvetľujem neomylnosť systému.Až v jeden piatok prichádzam domov a už cez okno počujem klepkanie nášho starého písacieho stroja. Mama ako ostrieľaná sekretárka, dvomi prstami ťuká rýchlejšie, než ja desiatimi a otec, ako veľký šéf, jej ponad plece diktuje a kontroluje napísané riadky. Na stole ležia staré fialové indigá a tenké papiere. Obrátim sa na nich so spýtavým výrazom v tvári. Odpovedajú jednohlasne: „Vypadol prúd.“ Teda. Aké jednoduché. A je po dokonalosti systému.Zatvorím dvere do ničím neohrozenej kancelárie s vedomím, že som to s tým novým systémom, doma aspoň skúsila. Zradil ma len prúd. Aj keď veľmi cielene. A asi je to tak lepšie.Z kuchyne zacítim vôňu čerstvo upečeného, nadýchaného koláča.Ako inak, s ručne vyšľahaným snehom. Zapálim lampu. Svieti ...