Randezvous

Na rohu pri kaviarni hrá na harmonike starý pán. Ťahavé tóny mi nevtieravo prúdia do uší a ja sa pri kúsku fantázie cítim ako mladá Parížanka. Klop, klop, elegantne vykračujem s tajomným úsmevom Mony Lisy. V tú chvíľu ma nič netrápi, všetko pohltila zvláštna chuť mesta. Takúto som nečakala, inak by som si bola zobrala moju obľúbenú francúzsku baretku. Starý harmonikár spustil krásny valčík a ja mám zrazu veľkú chuť vyhlásiť dámsku volenku, vo víre taktov a ladných pohybov opustiť všedný, vychodený deň. Ca va? Me va bien. V podchode vidím Jozefa. Už z diaľky sa na mňa usmieva svojím tabakovým chrupom. "Mooooja Esmeralda." Neodolám a venujem mu široký úsmev. Je milý, volá ma tak už od leta. Premýšľam, či naozaj čítal Huga alebo len pozeral telenovelu. Jozef si občas rád vypije, ale dnes si tuším dal len jedno pivo. Dnes totiž predáva. Poďakujem, zaželám mu pekný deň a unášaná atmosférou kráčam ďalej. Zamierim k parku. Cestou si ešte kúpim chrumkavé slané koláčiky. "Poprosím tie s provensálskym korením." Bon apetit, zaželám si. Zapáčila sa mi tá šarmantná príchuť Francúzska. Sadám si na lavičku a chrumkajúc koláčiky čítam o ľuďoch, ktorých ulica unáša každý deň. Nielen vtedy, ak majú chuť túlať sa dobrovoľne. Z čítania ma vyrušia hádajúce sa vrabce. Jeden je mimoriadne hašterivý a mne sa zdá, že počujem Edit Piaf ako vraví "Keď je láska vlažná, treba ju prihriať alebo vyhodiť. Láska sa nedá uchovávať v chlade.“ Hm. Edit bola trieda, žila dvakrát.Ochladilo sa, veď je ešte len apríl. A tak znova z nohy na nohu kráčam domov s pocitom, že dnešné rande sa naozaj vydarilo. Ktovie, kde ma prúd mesta odveje nabudúce. Už teraz sa teším. Večer sa spokojne strácam v perinách navoňaných levanduľou a zdá sa mi, že z diaľky počujem Edit ako spieva: "Sous le ciel de Paris ..." Bonne nuit.