Na ceste za tým niečím iným, stretnem tri nevinné, čisté duše. Zvádza ma počúvať, ako sa rozprávajú o hračkárskych automobilových novinkách. Rada počúvam detský džavot a celkom rada by som sa zapojila do rozhovoru. Samozrejme len čisto laicky. Zatiaľ sa ale vôbec nechytám. Prekárajú sa jeden cez druhého, zachytávam len útržky o rôznych karosériách. Až mi jeden z nich pohladí uši. "A ja sa môžem voziť aj na ozajstných nákladiakoch a v lete aj na kombajnoch. Ujo ma zoberie kedy chcem." Zjavne vytiahol tajné eso a aj keď to ostatní nepriznajú, tie nákladiaky mu tak trochu závidia. Je krásne túžiť po celkom obyčajných veciach a zistiť, že deti stále chcú prežívať staré rozprávky. Nás tiež pred rokmi najviac trápilo, či pšenicu na Liazke zvezieme až do mlyna alebo len po zákrutu na družstvo. Keď sme začuli pískanie kombajnu okamžite sme boli na nohách. Až večer sme zistili ako štípe beh po pokosenej pšenici. A ako chutí strach, keď k nám domov volali policajti, keď chalani nechtiac podpálili bludisko z balíkov slamy. Netreba dvakrát hádať, čo tam robili. Zima im určite nebola.Prichádza autobus a ja som znova bližšie k niečomu inému, po čom dnes veľmi túžim. Zacítim vôňu akú nepredáva žiadna iná parfuméria na svete. Nasávam ju plnými dúškami. Tak veľmi mi chýbala. "Dobrýýýý deň. Teeeeeetaaaaa, a my chytáme žaby. Aha." V jednej ruke nedojedená desiata, v druhej chuderka žaba. Tá kombinácia ma núti do úsmevu. Snáď si ten malý tie ruky nepomýli. Dievčatá výskajú od strachu aj od radosti, zbierajú podbele a tajne si šepkajú, ktorý z chalanov je ten najodvážnejší. Povetrím sa vznáša vôňa čerstvej hliny, u susedov už orú záhradu. Deti nesmelo poskakujú okolo koníkov s pluhom a divia sa prečo na nich ten ujo s červeným nosom toľko kričí. Na dvore stúpim na háčiky, náboje do praku. Vrabce mali dnes asi rušný deň. Chalani od susedov majú neskutočnú zásobáreň energie. Zíde sa ich tam každý deň neúrekom, takmer jedna trieda. Aj my sme sa ako deti zišli vždy na jednom dvore. Naše mamky sa potom stretávali na ulici s ospravedlňujúcimi úsmevmi: „Včera Vás zase vyjedali tí moji.“ Vždycky sme sa vystriedali. Cudzie máva takú zvláštnu príchuť nepoznaného. Dodnes si pamätám ako chutili obrovské okále na slepačej polievke u susedov, a pritom doma som ju nikdy nejedávala. Vychlípali sme ju raz dva a už nás nebolo. Druhý chod sme spásli na lúke ako ovečky. Obhrýzali sme „kapušniki“, teda šťavelové listy. Už teraz sa teším na leto, keď tú chuť znova okúsim. Z letnej nostalgie ma vyruší krik najmladšieho od susedov: „Mamiiii a Peťo ciká do ohňa.“ Stále chodí žalovať. Ako vraví moja mama, je taký „zamravčený.“ Aj keď je ešte chladno, na chvíľu si sadnem do záhrady. Zrazu som neoddeliteľnou súčasťou niečoho úplne iného, súčasťou naozajstnej rozprávky na zemi. Dopriala by som ju všetkým deťom na svete.
