Chvíľu sme sa rozprávali, čo je nové a tak. Bolo príjemné sledovať, že sa vôbec nezmenila. Nevideli sme sa dlhší čas, a tak mi dobre padlo, trochu si oživiť spomienky.Keď som pred rokmi nastúpila do práce a s pohľadom vyoranej myšky, prvýkrát vošla do kancelárie, ona bola prvá, ktorá mi povedala prvé prívetivé slovo. Plietli sa mi mená, dvere, tituly, pojmy, dojmy, všetko. Viera si už v tom čase svoje po úradoch odkrútila, a tak ju len tak hocičo nerozhádzalo. Pre mňa boli začiatky veľmi ťažké a živo si pamätám ako som si vravela, že to ešte pár dní vydržím, a potom ma tu už nikto nikdy neuvidí. Myslela som to ozaj vážne, lebo som si vtedy nechcela objednať ani stravné lístky. Nekonečné kopy papierov, príšerné rukopisy, písací stroj a prsty zababrané od indiga, ma prenasledovali takmer všade. Viera to brala s prehľadom. Bola zvyknutá na to, že žiadanku treba pomaly aj na toaletný papier. Rôzne kancelárske finty mala v malíčku a nebolo ťažké ich od nej pochytať. Časom som aj ja zistila, že to snáď až také hrozné nebude, a že aj na obed sa občas dá ísť až o pol druhej, že nič nie je také súrne ako vyzerá, alebo že sa dá, aj nenápadne odísť z práce do mesta. A tak som si to rozmyslela aj s tými stravnými lístkami, aj so všeličím iným. Zvyk je niekedy strašný pán. To Viera tiež vravievala.Vedeli sme sa veľa nasmiať, aj z úplných somarín. Viera stále vravela, že pri bláznivých mladých hlavách, vždy omladne. Počúvala o našich nekončiacich zaľúbeniach a odľúbeniach, o sladkých malichernostiach. Mala rada chvíľky, keď si zaspomínala. Dalo sa jej doslova visieť perách, keď rozprávala o rokoch, ktoré prežila v Prahe, v tých zamatových časoch. Viera nebola žiadna padavka. Brala život tak ako prišiel. Keď chcela, vedela na počkanie vybaviť a vytelefonovať čokoľvek. Rada cestovala, milovala Grécko, život, potrebovala byť neustále v pohybe. Možno aj preto sa jedného dňa sa rozhodla podať výpoveď a odísť. Spomínala nám to neraz, ale nikto neveril, že to raz naozaj urobí. Keď odchádzala, vravela, že to v kolektíve už nikdy nebude také, aké to bolo vtedy. Mala pravdu. Ale to už je iná kapitola ...Keď sme sa včera lúčili, tak mi do ruky vtisla reklamný leták, aby som vedela, kde ju mám hľadať. Ja už teraz viem, že objedná koňak, kávu a čašníkovi povie: „Ale kávu mi urobte takú čiernu ako noc a silnú jak môj život!“
