Neuhli. Stáli rovno predo mnou a spolu s obrovským strachom mi skomplikovali život na dobrých pár týždňov. Po celý ten čas som si nadávala, ako som si takto dobrovoľne dokázala skaziť milované letné dni plné pohody a vymenila ich za kus plechu na kolesách, s červeným nápisom Autoškola. Keď sa mi zakaždým, v rannej špičke, na križovatke s vypnutými semaformi, neovládateľne triasla noha na spojke, tak som sa v duchu najmenej tisíckrát zaprisahávala, že sa už nikdy, ale naozaj nikdy neprihlásim do žiadneho kurzu, ani keby šlo o neškodný kurz paličkovanej čipky. Ešte aj v noci sa mi zdalo, že počujem pravidelný zvuk motora a všemocne sa snažím o hladký rozjazd. Raňajšie kŕče v lýtkach boli celkom na mieste a aj ľahšia som o pár kíl. A keby ma bol niekto zobudil aj o polnoci, tak mu bez prípravy vysypem, že pri rozvode OHV je vačkový hriadeľ umiestnený v bloku motora a mazanie má tlakové. Brrr, v živote som sa nič bludnejšie neučila. Bola som z toho strašne, ale strašne zúrivá!Eeej, ale to sa mi dnes už veru ľahko píše, keď je už po urputnom boji a ja si vychutnávam veľký pocit malého víťazstva nad vlastným strachom. Keď sme si s kamoškou v utorok, konečne po stresoch, na slávnostnom obede štrngali červeným, tak som skonštatovala, že odteraz asi budem rátať v živote dni pred autoškolou a po autoškole. Môj inštruktor vravel, že ešte nemal žiačku, ktorá by sa tak bála ako ja. Hm, tak teda aspoň v niečom držím prvenstvo. Aj keď mi pán policajný komisár po skúškach vravel, že nechápe čoho som sa tak bála, ale že radšej nech sa bojím a som zodpovednejšia, než keby som mala s prílišnou sebaistotou skončiť v jarku. A momentálne ešte stále žijem aj z objektívneho konštatovania inštruktora, že som nakoniec jazdila jedna báseň. Uznajte, môže byť pre veršotepca - amatéra, nejaké krajšie prirovnanie?A na záver patrí, ako inak, obľúbená nacvičená ďakovačka. Tak teda pozdravujem hlavne môjho inštruktora, že to vcelku hrdinsky, s rokmi cvičeným prehľadom zvládal, hlavne keď som mávala sklony brať aj obrubníky. Odteraz totiž radím medzi adrenalínové športy aj povolanie inštruktora autoškoly. Pozdravujem troch chlapíkov z nákladného auta, ktorí mi držali prsty, keď som sa pred pár týždňami nijakovsky nemohla pohnúť ručnou brzdou. Taktiež pozdravujem všetkých cyklistov so smrťou v očiach. A samozrejme pánov policajtov, že ako sa poznám, tak predpisy dodržím vždy, a to do bodky. A v poslednom rade NEpozdravujem hlavne vodičov so značkami KE a BA, ktorí okrem iného, radi obiehajú sprava. Občas som mala pocit, že oni naisto vedeli šoférovať už keď cikali do plienok.A ozaj. Ešte čosi. Najnovšie sa teraz hlásim na kurz prvej pomoci Červeného kríža, keďže nejaká hlava, tam kdesi vyššie rozhodla, že pre vodičov je zrejme lepšie, keď vedia naspamäť činnosť štvordobého zážihového motora, než to, ako zachrániť ľudský život. Ale prosím, odpadávajte mi až po skončení kurzu. A netrúbte na mňa, keby niečo! Zajtra si idem kúpiť „Z“.
