Počasie v Starom Smokovci ma prekvapilo. Bolo tam oveľa teplejšie ako v Bratislave. Na stanici ma už čakali kamaráti a moje prvé kroky viedli do miestnej staničnej krčmy.
Tváre tatrancov boli spokojné a chvíľami sa mi zdalo, že sa na mňa aj usmievajú. Tá borovička mi nejako nechutila...
Zložila som si ťažký batoh a s ľahkým krokom sme sa vybrali na večeru. Pečené rebierko bolo skvelé, k tomu pohár vínka a bola som pripravená na zaslúžený spánok. Keď sme sa vracali, neúprosne lialo. Všetci svorne tvrdili, že zajtra z toho nič nebude, ale ja (večne naivná) som verila, že ráno bude pekne... a pozrite ako to vyšlo:
Tak takéto ráno nečakal ani jeden z mojich známych, s ktorými sme krok za krokom ukrajovali z dlhej cesty. Na Hrebienku sme stretli hroského vodcu, ktorý nás varoval, že hore je meter snehu a na Lomničáku že je -3 a vietor 8 m/s.
Nuž... nech je.... Našim cieľom bola totiž horolezecká túra na Streleckú vežu vo Veľkej studenej doline. Tak sme si šľapali ďalej, povzbudení krásnymi pohľadmi napríklad aj na Prostredný hrot:
Cesta pokračovala ďalej a počasie vyzeralo, že nám chystá pekný deň. Cestou som spoznávala horopis od skúseného horala. Tak som sa dozvedela, že na ľavej strane je Veverkov vodopád, ktorý v zime zamrzne a je zneho Veverkov ľadopád.
V bráne Veľkej studenej doline sme odbočili doľava a trepali sa kosodrevinou, ktorá mi teda nebola dvakrát príjemná. Zem bola rozmočená, okolo samé čučoriedky....
Dopracovali sme sa až pod Streleckú vežu. Týčila sa nad nami v celej svojej kráse a ja som sa týčila pod ňou....
Tak sme sa škriabali suťou, ktorá je v pozadí a dostali sme sa tesne pod stenu, tu som zavelila :"Prilby na hlavy..!!!" a trepali sme sa ďalej. Pôvodne sme mali vyliezť na Strelecku vežu ľavým rebrom, ale keďže skala bola mokrá a z môjho nákresu sme poriadne nevedeli, ktoré je to to "ľavé rebro", pokračovali sme popri stene suťou a mokrou trávou, kde tu sa objavil aj sneh... Do smiechu mi nebolo, lebo tráva sa šmýka a pod snehom nikdy neviete čo je... No ale napokon som sa chytila vrcholového mužíka... pravdu povediac, aj som mraučala, lebo až na samotnom vrchole som nebola... lebo náš hlavný horal situáciu zhodnotil tak, že to nie je vzhľadom na našu bezpečnosť vhodné... ale veď dám si poradiť od skúsených... Na predvrchole som predviedla jeden z najšťastnejších úsmevov... neviem, neviem ako by to vyzeralo na vrchole.
Keď sme zostupovali zo Streleckej veže, počasie sa začalo jemne kaziť. Pretože som mala iba poltopánky, v zasnežej ceste som hrala hru "Stúp iba na kameň". Celkom som sa bavila. Bolo tam asi 10 cm snehu, možno miestami aj 15.
Cestou sa počasie kazilo viac a viac, ale mne sa v tých Tatrách páči asi za každých okolností... Ako náš horal hovorí: Nie je zlé počasie v Tatrách, je len nesprávny postoj k tomu. A ja s ním súhlasím. Aj v tom zamračenom sa dá nájsť krása a ticho je tam takmer vždy.
Zastavili sme sa ešte na Zbojníčke, kde sme si zaslúžene vychutnali chatársky čaj a hrejivú slivovicu. Cesta späť sa mi zdala nekonečná, podarilo sa mi stúpiť do ľudského hnedého produktu... (tak som podala športku, ale nič z toho...)
Na Hrebienku som toho mala dosť, ale ako správni turisti sme išli pešo a nie lanovkou.... ach jaj.
Teším sa už nabudúce... nech je to čím skôr. Tatry sú liek... ak nie sú Tatry, určite mi postačia aj Malé Karpaty v okolí Bratislavy.
...inak, môj brat sa v sobotu večer opil a v nedeľu celý čas spal... no mala som z neho veľké H... presne také, do akého som stúpila... Ale aj tak ho mám rada, zabijem sa???? Hehe, pekný deň všetkým.
S pozdravom Katulka
