Priviezli tetu, čo odpadla pri obede a keď jej natočili EKG, zaviedli infúziu šupli ju vedľa mňa. Teta bola úplne hotová z toho, že záchranári boli vlastne dvaja mladý chalani, čo mali narazené mikulášske čapice a ani na piaty krát sa im nepodarilo trafiť žilu, až na nich dcéra od tety začala vrieskať, že nech to už nechajú tak. Do nemocnice prišli s húkačkami a išli 180 napriek tomu, že bola celý čas pri vedomí a komunikovala s nimi.
Priviezli zraneného chlapíka, s ktorým prišli dva policajti a celý čas sa od neho nepohli. Z toho chlapíka išiel strach a ja som bola rada, že pri mne už nie je žiadne voľné miesto. Bol by to fakt pekný námet na článok, keby som bola v ohnisku prestrelky na pohotovosti, ale ďakujem neprosím.
Priviezli chlapíka, čo mal pod čapicou a porezané ústa, takže mal zakrvácanú celú košeľu. Z plných pľúc vykrikoval glosy a prešpikovával ich pokrikmi „na zdravie“. Záchranári ho museli prehovárať, aby sa dal ošetriť, pretože on zjavne žiadny problém necítil. Sestričky sa chichotali a úprimne povedané, aj mne trhalo kútikmi úst.
Priviezli tetu, čo si myslela, že má zápal pľúc, pretože sa jej zle dýchalo. Poslali ju na vyšetrenie, potom ju šupli ku mne a napichli jej infúziu. Začínala som tušiť, že infúzia je univerzálny všeliek, ale bolo mi to srdečne jedno, pretože mne pomáhala. Dokonca natoľko, že ma poslali do pokladne zaplatiť poplatok 60,- Sk.
Pri čakaní na správu som si vypočula, že tu ľudia čakajú na vyšetrenie vyše dvoch hodín. Prednosť majú pacienti s úrazom, alebo traumou, ako sa snažil vysvetliť mladý lekár čakajúcim, keď sa otvorili dvere na pohotovosti. Na to sa do neho nemilosrdne pustil jeden pán, ktorý sprevádzal svoju manželku, ktorá mala vysokú teplotu a bezmocne na tej chodbe čakala. Bolo mi ich ľúto, ale videla som, že vo vnútri boli najmenej traja lekári a zopár sestier a otáčali sa čo im sily stačili, záchranári im vodili pacientov ako na bežiacom páse. Medzitým sa snažili riešiť akútne prípady, ktoré sa im hromadili predo dverami. (Bol tam mladý muž, čo mal podľa mňa evidentnú preliačinu v tvári.) Lekárka, ktorá mi podávala správu, to schytala tiež a keď na ňu vyslovene kričali, tak iba lakonicky poznamenala, „čakáte dve hodiny? to je nič, tu sa čaká aj viac“.
Z toho vyplýva, že pohotovosť nie je vždy taká pohotová, ako by ste očakávali. Ak je Váš stav skutočne závažný, radšej volajte záchranku, v opačnom si berte do čakárne hrubú knihu, teplý sveter, čaj v termoske a veľkú dávku trpezlivosti.
