Tak je to každý deň, keď prídem do kancelárie, pri otváraní okna premýšľam nad tým, aké mítingy mám dohodnuté, čo všetko dnes musím urobiť a automaticky to v hlave zoraďujem do časovej osy. V prípade, že zistím, že v ten deň mám naplánovanú pracovnú poradu, začnem pociťovať prvé chvenie v žalúdku. Netuším, prečo sa niečomu, čo s poradou nemá ani vzdialene nič spoločné, musí stereotypne takto hovoriť. Malo by sa tomu hovoriť informatívne stretnutie (pre menej chápavých, počúvaj a drž ústa, písať môžeš). To počúvaj môže trvať tri až štyri hodiny, v závislosti od množstva e-mailov, ktoré sa v predchádzajúcom období zaslali (či mali zaslať). Takže sa pekne všetky zrekapitulujú, doplnia o nové informácie, úlohy a nie zriedkavo sa vysvetlí, že to čo sa zaslalo už neplatí, ale ešte nemáme informácie čo vlastne platí. Na tej poslednej porade sa pokúsilo zopár kolegov protestovať, že pracovať bez jasných pokynov, bez podkladov, s informáciami, ktoré sa každú polhodinu menia je pri našej miere zodpovednosti stav rovnajúci sa šialenstvu, ale boli rýchlo skrotení slovami o pracovnej disciplíne, rešpektovaní príkazov a priamymi náznakmi na možnosť, nepáči sa ti, môžeš ísť. Tak trocha mi to pripomenulo scénu z Angeliky, keď sa otroci na lodi začali búriť, lebo im kapitán, čo chcel pred Angelikou zamachrovať prikázal ísť rýchlejšie. Tak dostali „roubík“ do úst a bičom po chrbte a ako! im to potom pekne išlo. (Tak nad tým premýšľam, tuším šľahali bičom iba tých krajných a tí ďalej síce tiež museli zamakať, ale aspoň nedostali výprask. Panebože, nie som aj ja náhodou na kraji?)
Občas sa k nám dostanú myšlienky zhora a tak sa za posledné dva roky niektoré veci zlepšili. Napríklad e-maily sa začali posielať poriadne, do predmetu sa vždy napíše či je to úloha, alebo informácia a ja hneď viem, akú majú pre mňa prioritu. Konečne sa prestali preposielať e-maily, ktorými som sa musela presondovať až na koniec, pretože si ich posielalo zhruba 10 ľudí na rôznych riadiacich úrovniach bez pridanej hodnoty, tak akurát som mohla odsledovať komu ako dlho trvalo, kým pochopil, že by to mal poslať ďalej, aby som to ja mohla urobiť (správnejšie už dávno mala mať urobené). Teraz to síce funguje rovnako, ale aspoň si dá niekto námahu a tú históriu vymaže a tak ma netrápi, ako dlho tento e-mail ku mne putuje. No a bola snaha zaviesť na poradách diskusiu, takže sa robí na konci porady povinné koliesko a každý musí povedať čo má nové. Po troch hodinách na porade môžem s pokojným svedomím povedať, že nový mám akurát tak nábeh na žalúdočné vredy, pretože vidím na mobile desať stratených hovorov, čo znamená, že desať zákazníkov niečo odo mňa potrebuje a s absolútnou istotou viem, že to čo som si naplánovala ráno pri otváraní okna, dnes určite nestihnem.
Pred niekoľkými rokmi u nás vo firme pracovala riaditeľka, veľmi tvrdá a direktívna, ktorá sa rada nechala počuť, že na naše pracovné miesta stoja rady pri bráne. Zvláštne je, že ja tu stále pracujem a pani riaditeľka je už preč. Nebude to náhodou tak, že mať v súčasnej dobe na pozícii výkonnej sily profesionála, je vec na nezaplatenie? Že kvalitní zamestnanci nestoja pri bránach, ani nepadajú na jeseň ako orechy zo stromov? Že všetci by chceli byť šéfovia, ale niekto musí robiť? A že šéf je iba tak dobrý, ako má dobrých ľudí? Moja práca je jeden obrovský stres a veci sú ako sú, je tu však veľký priestor na zlepšovanie, ale nie je čas, aby bolo kedy nad zlepšovaniami premýšľať a už tobôž ich realizovať. Napriek všetkému potešilo by ma, keby slová o tom, ako si moja firma váži ľudí, boli v súlade s činmi.
