1. fáza - zbieranie informácii
Tak som začala nenápadne sondovať, či by sa takýto darček v prípade, že by ho dostali od svojej partnerky mužom v mojom okolí páčil. Úspešnosť bola 100 % aj keď raz bola s podmienkou, že nik iný okrem neho ich nesmie vidieť. Poverila som svoje kamarátky, aby sondovali oni u svojich partnerov a keďže sú to zlatíčka tak formulovali otázky spôsobom - „páčilo by sa ti keby som pre teba nafotila umelecké akty?" - vo väčšine hneď po tom čo sa partnerom navrátil dar reči, prejavovali silné nadšenie, zase na jednu výnimku, keď kamarátkin manžel vyjadril pochybnosti nad tým, kto by to fotil, kto všetko by jeho partnerku odhalenú pri fotení videl a či by to niekto nezneužil.
2. fáza - hľadanie fotografa
Nie každý, kto vlastní fotoaparát vie aj naozaj fotiť, aj keď si to väčšina ľudí o sebe myslí. Takže som sa spoľahla na odporučenie a aj keď sa mi fotky na internetovej stránke nie všetky páčili, hovorila som si, že tomu figu rozumiem a portréty boli fakt pekné.
3. fáza - ilúzie
Vôbec som nemala šajn, koľko také fotografovanie môže trvať, koľko ma to bude stáť, išla som do toho s finančným stropom, ktorý som nechcela prekročiť, nakoniec som ho trojnásobne prešvihla. Cena za také fotenie totiž obsahuje poplatok vizážistovi a na tom sa naozaj neoplatí šetriť, ak by ma niekto namaľoval ako veľkonočné vajíčko, tak mi žiadna retuš na svete nepomôže (prirodzene sa desím predstavy modrých tieňov na oči v kombinácii s krvavočerveným rúžom). Moja fotografka nemá vlastný ateliér a tak som musela zaplatiť za zapožičanie ateliéru a samozrejme fotografku. Hovorila som si - čert ber peniaze, okrem toho, že priateľ bude mať skvelý darček, roky bežia ako splašené a toto je prvá a asi aj posledná príležitosť, keď som nabrala odvahu a vrhala som sa po hlave do takého niečoho. Chápem, že takého fotky môžu mať niečo do seba aj v 60-tke, ale predsa ..
4. fáza - tešenie sa
Moji priatelia sú skvelí. Vďakabohu za nich. Podporovali ma úplne perfektne. Kamarátka mi požičala topánky od Blahnika a od zopár ďalších dizajnérov, ktorých ani nepoznám, spoločným znakom bolo, že mali cca 20 cm opätok. Chodiť by som v nich síce nemohla, ale stáť na mieste som dokázala. Kamarát mi požičal vlastnoručne zastrelenú líšku (ešte mala dieru od brokov) a ďalšia kamarátka boa a prekrásny vejár. Ja som si zbalila bublifuk, niekoľko šatiek a pre istotu aj zopár rôznych outfitov. Fotografke som poslala niekoľko tipov, ako by som na fotke chcela vyzerať a fakt som sa začínala tešiť, pozitívna atmosféra okolo mňa by sa dala krájať nožom.
5. fáza - strach a kŕče
Frajerov brat, ktorý o všetkom vedel, ma spolu s kamarátkou - mojou psychickou oporou odviezol do ateliéru, kým neprišla fotografka, tak som bola v pohode. Keď však prišla aj so psom, čo voľne behal po ateliéry a len tak povedala, nech sa postavím a ideme na to, odvaha odcupitala. Naraz tu zostala iba konzervatívna, hanblivá osôbka, čo sa triasla ako osika a napriek tomu, že v miestnosti sme boli iba tri ženy, bolo mi to neskutočne nepríjemné. A tak som vyzerala, akoby som chcela utiecť a fotografke sa nedarilo dostať ma do správnej nálady a zjavne ani ona sama nevedela, ako ma má nafotiť, aby splnila moje očakávania. V ateliéry vládlo prítmie a nasvietená som bola iba jedným bodovým svetlom, aby svetlo odhaľovalo čo najmenej. Fotili sme približne 2 hodiny. Topánky sme z tašky vytiahli iba jedny, k líške od kamaráta sme sa ani nedopracovali. Ten čas utiekol veľmi rýchle a ja som bola z fotenia unavená ako keby som fárala v bani.
6. fáza - výsledok
Dostala som k dispozícii náhľady a zopár hodín, aby som si vybrala výsledné fotografie, ktoré fotografka ešte upraví. Z fotografii, ktoré sme nafotili sa mi páčili iba portréty, ktoré sa veľmi vydarili. Chvíľku som bola smutná a potom som si povedala, že také pekné portréty som vlastne ešte nikdy nemala a som s nimi spokojná.
7. fáza - poučenie na záver
Neľutujem svoje rozhodnutie, aj keď som niekde po ceste zachytila slovné spojenie ľahká žena (s ľahkosťou som ho odignorovala). Je mi len ľúto, že keď som bola tak pevne rozhodnutá do toho ísť, tak to nakoniec nevyšlo. Vyplýva z toho niekoľko poučení:
nie každý profesionálny fotograf, ktorý vie fotiť portréty, vie nafotiť umelecké akty
ak sa rozhodnete pre svojho drahého podstúpiť takúto vec a aj keď trpíte hanblivosťou ako ja, len do toho, je to zážitok na celý život a ja som s tým nápadom nakoniec mala úspech
choďte do toho aj keď už dávno nemáte 20 a postavu modelky, dobrý fotograf vie nájsť to krásne a nafotí vás tak, že budete na seba hrdé
aj keď ma niektorí ľudia odrádzali od napísania tohto článku, aby som si nepoškodila „dobré meno", mojim cieľom je povzbudiť ženy, pretože život je príliš krátky na to, aby sme sa zaoberali každým názorom hlupáka, pokojne ich nafoťte iba sami pre seba, pre radosť a užívajte si to. Svet vás vníma tak, ako vnímate vy seba.
