Všetci chceme ušetriť, nie je na tom nič zlé. Preto sme toť nedávno hromadne nakupovali v Maďarsku, či Rakúsku. Niekedy sa iba vo výpredajoch dostanú veci na Slovensku na ich reálnu hodnotu.
Stojím v kabínke a skúšam si sukňu za 10, keď z vedľajšej kabínky zaznie zúfalý povzdych.. „musím schudnúť". Kočka si asi neuvedomuje, že nás oddeľujú iba závesy. Ešte stále mám pred sebou útržky z filmu Hranica zlomu z Angelinou Jolie, ktorý dávali v sobotu doobeda (pozerať taký ťažký film doobeda fakt nie je zdravé). Zvlášť scéna s africkým dieťaťom, ktoré zomieralo od hladu a sup stál vedľa neho a vyčkával. To dieťa vyzeralo katastrofálne, ale zohnať komparz na túto scénu asi nebol problém.
Asi pred 12 rokmi som prestala pozerať večerné správy. Áno sú plné vrážd, zloby, politických pletiek a negatívnych informácii, ale ten moment, prečo som ich prestala pozerať si presne pamätám. Obyčajný deň, veľa práce, únava, večera, žiadna elegancia so zapálenou sviečkou a pohárom dobrého vína. Iba pár plátkov šunky preložených cez rožok a zapnutá telka. Reportáž zo Somálska o hladomore, zábery umierajúcich ľudí, detí s nafúknutými bruškami, môj plač. Kŕč v žalúdku, diera v srdci. Účasť a bezmocnosť. Pár dní na to som volala do Unicefu a začala chodiť do detských domovov. A prestala pozerať správy.
Tú sukňu som si nekúpila. Nevyzerala som v nej dobre.
