Zažili sme spolu niekoľko úžasných rokov. Žiadne puberťáčky, ale dospelé ženy. Správali sme sa ako keby sme mali osemnásť a vytvorili sme jadro pre partiu, kde sa všetci cítili dobre. Chatovice, diskotéky, turistiky, prehľad o kultúrnom lete, chytanie miest v prvom rade a hry na intelektuálky, keď sme chodili zásadne iba na filmy pre náročného diváka. Lásky a šepkanie o nich, dlhé telefonáty a nekonečné nočné rozhovory.
Zuzka bola veľmi atraktívna, ale aj sebavedomá žena. Vysoká a štíhla. S krásnym úsmevom, ale občas cynickými (aj keď trefnými) poznámkami. Veľa sme sa rozprávali o tom, prečo nemá priateľa. Mala skoro tridsať a pána „Božského“ nikde. Tak sme to uzatvorili, že muži sa jej boja. V partii sme mali dievča, z ktorého sme boli úplne hotové : keď bola s nami, tak bola úplne normálna, ale ako náhle sa v okolí vynoril muž, premenila sa na plachú srnku, čo iba klipkala obrovskými očami, sem-tam hodila rumenec a ledva prehovorila. Chlapci stáli frontu, aby si s ňou mohli zatancovať a my sme stáli v nemom úžase na našej ľudoprázdnej strane miestnosti. Proste sme sa javili ako typy žien, čo ich netreba ochraňovať.
Zuzka sa ale nedala a tak si na jednej diskotéke vyhliadla atraktívneho muža a požiadala ho o tanec. Chlapec s vyrazeným dychom nejako ten slaďák zvládol a Zuzka celá červená, ale hrdá na seba sa vrátila k stolu. Keď sa chlapcovi navrátil dar reči, pozval Zuzku na rande. Po pol roku a pôžičke 20-tich tisícok sa dozvedela, že je ženatý. Všetko do seba zapadlo, prečo ju nikdy nepozval k sebe, ale boli iba u nej, prečo mával večer vypnutý mobil, prečo s ňou netrávil každý víkend. Keď je človek zaľúbený, vidí iba to, čo chce. Prišla veľká scéna hodná Zuzky a rozchod. Ale peniaze boli v prachu. Ako dobrá kamarátka, som zdvihla telefón a zavolala mu ja. Nepýtajte sa ma, čo som mu povedala, ale večer tie peniaze mala späť. A tak skončil jej jediný "perspektívny" vzťah.
Tesne na to prišla o prácu. A ja som ochorela. Prežívali sme obe ťažké obdobie. To moje mali v rukách lekári a to jej si musela vyriešiť sama. Keď som po roku odišla do kúpeľov, nezavolala, iba napísala list, že musí odísť a zmeniť krajinu, vzduch, ľudí, lebo tu nie je nič, čo by ju tu držalo. Rozumela som jej, aj som sa na ňu hnevala. Veď som tu bola ja. Tak veľmi som ju potrebovala, ale nechcela som byť egoista a tak som jej popriala šťastie.
Občas sme si zavolali, pár krát som bola za ňou na návšteve. Stále je to moja spriaznená duša toto sa nedá s ničím pomýliť a stále ju mám rada. Len už nie je najlepšia kamarátka. Neprežíva so mnou moje trápenia a radosti ani ja s ňou tie jej. Každá sme sa rozišli inou cestou. Stále sa zaujímam o to, ako sa má (rozhodla sa pre umelé oplodnenie a už má dievčatko).
Viem, že všetko je tak ako to malo byť. V mojom živote to tak je. Prichádzajú ľudia, pretože mi niečo majú odovzdať (možno "posolstvo", možno iba uvedomenie si niečoho, možno iba pripomenúť kto a čo som, no a možno iba vrátiť radosť zo života) a keď mi to dajú zase potichu z môjho života odídu. Sú takí, čo s nimi nemám ukončený vzťah a som na nich nahnevaná, pretože mi ublížili a tak sa mi stále pod nohami mocú a vykukujú na mňa z každého šuplíku. Ale to je moja chyba. Keby som mala viac pokory a vedela im odpustiť, sami by odišli. Na Zuzku sa v srdci nehnevám, len mi občas chýba. Dnes jej zavolám.
