Na takú čistú, ktorá ide priamo zo srdca a nepotrebuje kompromisy. Pred časom som takú mala. Keď som sa mu prvý krát pozrela do očí, vedela som to. On hovoril, že bol v stave, akoby sa práve opil. Keď sme boli spolu prestala sa krútiť zem a čas zastal. Všetko okolo nás bežalo a my sme akoby stáli na mieste. Hovoril, že mal pri mne pocit, akoby sa vrátil domov. Kupovala som mu lízatká, na ktoré som viazala mašličky a čokoládové tyčinky. Posielala som mu pohľadnice, také ozajstné so známkami, na ktoré som lepila nálepky so srdiečkami z malého papiernictva, kde mali všetko. Alebo som mu na ne písala vtipy. On mi kupoval perá a ceruzky s kreslenými figúrkami. Chodili sme na dlhé prechádzky a súťažili kto urobí väčšiu bublinu z bublifuku. Keď som bola chorá varil mi čajíky a hladil ma po chrbte. S ním som sa dokonca bozkávala v prostriedku hromadnej dopravy a naozaj mi to neprišlo divné.
Keď som asi po pol roku nášho vzťahu odišla s kamarátmi na víkendovú akciu do Prahy, chcela som mu priniesť niečo výnimočné. Keď som v sobotu zapadla do čajovne kúsok od centra, kde bola skvelá atmosféra, vedela som, že mu chcem priniesť niečo práve odtiaľto. Chcela som sa podeliť o radosť, ktorú som tam cítila. Mali tam veľa rôznych maličkostí, ale mňa zaujali zvončeky. Boli úchvatné, kovové, keramické, zdobené, ale bol tam jeden, ktorý bol iný. Hlinený zeleno-hnedý, úplne obyčajný. Predavačka mi na neho chcela dať zľavu, pretože bol krivý. Ja som však žiadnu zľavu nechcela. Nebol dokonalý a väčšina ľudí by si ho nekúpila, ale zvonil zo všetkých najkrajšie. A ja som bola tá, ktorá mala to šťastie a našla ho. Tak ako ON našiel to najlepšie vo mne a ja som dokázala zvoniť láskou.
A napriek tomu, že na konci sa nekonal happy end, ja som neprestala veriť.
Verím v lásku.
Venované Tebe.
