Bezdomovci majú ešte čas. Muži zákona chodievajú až okolo ôsmej a vyhadzujú ich bez milosti z „domu“. Rady sa pohli. Na rannú hodinu je stanica čulá. Všetci niekam cestujú. Vzhľadom na skutočnosť, že rýchliky chodia každé dve hodiny je to celkom pochopiteľné. Na zúčastnených predsa len vidno ranné zmŕtvychvstanie. Študent s obrovským vakom, ktorý by stačil na prenos dvoch palestínskych utečencov ,spí postojačky. Postaršia žena v modrom klobúku sa oprela o spolutrpiteľa na lavičke. Na prvý pohľad je zrejmé, že ju vôbec nepozná a situácia je mu nepríjemná.
„Mama? Môžem si ísť sadnúť na koľajnice?“ spýta sa malý, asi štvorročný chlapček s autíčkom v ruke.
„Teraz nie...“, prehodí mamička a ďalej číta časopis s radami, ako byť úspešná aj po tridsiatke.
„Upozornenie pre cestujúcich. Rýchlik 603 Čingov, zo stanice Čierna nad Tisov, smer Bratislava hlavná stanica, bude zmeškaný asi 45 minút. Za meškanie sa ospravedlňujeme. Prípadné zmeny budú ohlásené.“
„Kurva“, ozve sa z viacerých miest. Spiaci sa prebudia. Na chvíľu. Hneď, ako zistia aktuálnu situáciu uložia sa znova. Študent si zloží z chrbta dvoch Palestínčanov a urobí si pohodlie. Bufetárka sa pousmeje a vyloží na pult ďalšie obložené rožky. Väčšina ľudí si kráti čas práve jedlom či čítaním časopisov. Zisk je zisk. Starší zamieria k automatu a dajú si rannú dávku kofeínu. Kávou sa toto automatové „neviemčo“ nazvať nedá. Vystihol to jeden môj známy: Ranná dávka moču. Mnohým akoby zachránil život.
Zo staničnej reštaurácie, tento názov ma vždy vedel pobaviť ,sa ozýva prvý štrngot poldecáčikov. Obľúbený rituál. Držková zatiaľ nevonia, je príliš skoro. Počuť pobavené pokriky tých, ktorí sa nikam neponáhľajú. Už totiž niet za čím.
„Jožo, nože mi jednu ušúľaj. Ja teraz nemám, ale zajtra príde podpora a potom nám kúpim celý kartónik. To nám bude sveta žiť.“
Jožo neodpovedá. Debata končí.
Stanica je mrzutá. Každý pozerá na veľké hodiny, ktoré sa posúvajú ešte flegmatickejšie. Dámy za okienkami sú štandardne ochotné odolávať nemiestnym otázkam cestujúcich a urážkam rôzneho typu a formy. Ľudia nadávajú na všetko. Na debilný systém slovenských železníc, presladenú kávu z automatu, na snívajúcich bezdomovcov, suché rožky a smrad z reštaurácie. A čas hneď ubieha rýchlejšie. Slnko sa tiež prišlo pozrieť a cez sklené tabule volá ľudí von. Na perón. Vlak prichádza. Dvíhajú sa vaky, tašky, deti, psy...
Pomaly sa ponáhľam k druhej koľaji. Vedľa mňa ide dedko s taškou na kolieskach. Napadlo mi, že je to super vynález. Zrazu sa na mňa pozrie a pokojných hlasom povie:
„A ten Mečiar by s tým už naozaj mohol niečo robiť, však slečna?“
