Nekonečné množstvo internetových portálov, blogov, odkazov a predovšetkým diskusií robia deň mnohých ľudí „krajším". Sedia za počítačom, bez tváre, bez mena, žiadne DNA a podobné zloby, ktoré poznáme z kriminálok. Pred nimi klávesnica, jediná možnosť ako vyjadriť svoj názor - na blbú vládu, na skorumpovaného šéfa, atraktívnu sekretárku, homosexuálneho návrhára, prísnu učiteľku, hovadsky bohatého suseda, ktorému by závideli aj vozík alebo len tak. Na hocičo. Na počasie, na módu, na veľkosť pŕs a chlpy na hrudi, na plemená psov či mužov, na zemetrasenie v Haiti, na opitého šoféra, čo ich dnes ráno viezol do práce a príšernú svokru.
Píšeme ako o život. Lebo môžeme. Môžeme všetko. Môžeme sa stať ženou, ktorá sa v diskusii zastáva feministických názorov, môžeme sa stať rasistom, futbalovým fanúšikom znepriateleného tímu, požieračom mačiek alebo celebritou. Virtuálne nekonečno možností, demokracia, anarchia, ale predovšetkým sloboda. Čo na tom, že o situácii nič neviem, čo na tom, že nepoznám pozadie kauzy, čo na tom, že som dotyčného človeka nikdy bližšie nespoznal? Kritizujem, pochlebujem, zavádzam, krčím svoj názor do celého sveta. A oni kričia na mňa. Svoje názor. Všetci kričíme svoju pravdu. Načo hovoriť nahlas, načo byť vystavený paľbe protiargumentov?
Je to také jednoduché, napísať text, odkliknúť ho do diskusie a tváriť sa ako Boh. Možno moralizujem, ale nedá mi inak. Diskusie sú často plné hnevu, nenávisti, zloby, rasizmu, vulgarizmov, ohovárania...nemajú nič spoločné s inteligentnou výmenou názorov. Nebudem tu menovať žiadne konkrétne prípady, ktoré hraničia s ľudskosťou ako takou. Každý si už takúto diskusiu prečítal, prípadne sa do nej zapojil.
Neexistujú takmer žiadne bariéry, žiadne stopky, ktoré by takéto diskusie viedli alebo usmerňovali. Sme len my, počítač a tí na druhej strane. Oproti nám sú len ďalšie slobodné masky sediace niekde v kancelárií, na gauči, stojace za sporákom...a možno sa práve chystajú na hodinu - učiť vaše deti, ako správne žiť...
