„Máte niečo od Koleniča?"
„Kolenič sa píše s K alebo s C?"
A banán sa píše na konci s dvomi n alebo s jedným? Som v zelovoci alebo v kníhkupectve? Mladá žena za pultíkom čaká moju odpoveď. Som rada, že nepredáva niečo "dôležitejšie" alebo nepredpisuje lieky.
Možno prídem niekomu detinská, rozčuľovať sa kvôli nejakému autorovi. No mám takú (možno mylnú) predstavu, že ten, kto robí nejaké povolanie, by v ňom mal byť skutočne dobrý. Mať akú takú skúsenosť, prehľad, informácie.
Vždy som chcela mať vlastné kníhkupectvo. Predávať mojich obľúbencov, listovať celé dni v knihách a voňať ako žltá stránka dobrého románu...
Ach Kolenič...
prvýkrát sme sa stretli v Hypernove. Ležal si tam Na výslní medzi ponožkami a iným zlacneným tovarom. Aj ty si bol zlacnený. Podarený kúsok. Obtrel si sa mi o ruku a hneď si mi zavoňal. Tvoje básne si ma takto omotali okolo prsta. Čítam si ich stále, už dva roky...možno viac. Aj som ti tam niečo dopísala. Nemalo by sa to, ale ja môžem. Si môj a sme Na výslní.
Potom sme sa dlho nevideli. Letím na vlak. Vždy si tam, kde ťa nečakám. Vlastne ťa nečakávam ani nehľadám. Bol si tam, ale hneď zmizol. Ako z cigariet dym. Ukradla som ti z vrecka pokrčené spomienky. Vo vlaku čítala jeden riadok za druhým. Písmenko po písmenku. Dozreli sme.
Naposledy si ma skutočne prekvapil. Bol si mi darovaný. Niekto, kto ma pozná a niečo ku mne cíti, mi ťa priniesol. Položil na vystreté dlane. A ako by Zuzana povedala, bol to ten najkrajší darček.
Sedím na verejnom záchode a rozmýšľam, ako by si to celé opísal. Napadne ma, že napíšem na stenu svoje číslo. Radšej nie. Aj tak sa zase vrátiš a ja ťa zatiaľ budem čítať znova a znova...
