Trochu obďaleč si banda „školákov“ zapálila. Z tašky počmáranej Pokémonmi vyťahujú zapaľovač a vychutnávajú si „tabáček“.
A MHD stále nechodí...
Prekvapená? Ale nie. Zvyknutá.
Začínam mať nutkanie vytiahnuť si raňajky, ktoré som v návale pondelkovej raňajšej extázy hodila do tašky. Dobre, že sme dnes nemali praženicu.A zrazu, na milé prekvapenie mnohých okolostojacich sa zo zákruty priženie náš milovaný červený autobus. Šofér, ktorý má zjavne celú situáciu pod kontrolou, zabrzdí na jedinej mláke v okolí a davom letí hnedá spŕška. Tí pohotoví a hlavne zvyknutí odskakujú preč. Slečna v bielom komplete to nestihla. Ach, tí nováčikovia...
Ľudia sa začnú tlačiť veľmi systematicky. Dôchodcovia si pomáhajú paličkami a vreckovými nožíkmi. My ostatní radšej počkáme, kým nás ostatní dotlačia dovnútra.Dvere sa zatvárajú. Sme dnu – všetci. Osadenstvo autobusu je dnes ráno naozaj pestré.Pár dôchodcov vo výbornej nálade, mamička s kočíkom, slepec so psom, asi päť rómov, jeden „spoločensky“ unavený pán a my, školopovinní. Autobus je už skoro plný a to nás čakajú ešte 3 zastávky.
Ideme.
Cesta ubieha veľmi pomaly. Napodiv. Po piatich minútach sa zobúdza dieťa v kočíku, ktoré doteraz pôsobilo ako celkom milé a hlavne tolerantné stvorenie. No nič. Mladí fajčiari vyťahujú karty. Napokon miesta je stále „dosť“.Konverzácia začína naberať na obrátkach.
Dôchodky, zľavy, úlohy a chrápanie. To všetko sa nesie autobusom.
Stojíme.
Ďalšia zastávka a ďalší ľudia. Kapacita autobusu je prekročená. Nevadí.Pribudla ešte jedna mamička. Neviem, akým spôsobom dostal kočík dovnútra, ale veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Znova štartujeme.Mám miesto pri slepcovi a jeho psovi. Čo nie je na pondelkové ráno až také zlé. Minulý týždeň som stála pri poľovníkovi, ktorý si niesol domov mŕtvu líšku. Napriek tomu, že zviera bolo vypchaté, mala som pocit, že mi ide po krku. Rómovia začínajú vykrikovať vraj nestihnú šichtu, čo príde mnohým naozaj smiešne. Na ďalšej zastávke akoby ľudia nechápali, že autobus je už plný. Šofér prudko brzdí. Keby sa dalo kam spadnúť, tak spadnem. Zopár ľudí stojí s nedočkavým výrazom v tvári a búcha na dvere autobusu.Šofér otvorí a vpúšťa asi piatich. Šiesty je napoly v autobuse a tak má vyhrané. Dnes sa do práce dostane.Zvyšok čakajúcich sa mlčky prizerá a na protest hádžu po autobuse rôzne veci – rajčinu, chleba a dokonca aj topánku.Našťastie šofér rýchlo zaradí jednotku a tak unikáme hroziacemu prevratu.
Poslednou zastávkou len preletíme a šofér, veľký humorista, ešte zakýva čakajúcim.
Ešte zopár nepríjemných zákrut a bude tu vytúžená konečná.Ľudia začínajú prudšie dýchať. Začína dochádzať kyslík.Stihli sme to. Keď sa otvoria dvere, asi desiatka ľudí to vezme voľným pádom a my ostatní ešte chvíľu čakáme kým si pozbierajú veci.
Sme vonku.Plná dojmov utekám do školy. Dnes mám meškanie len 15 minút.Až pri bufete zisťujem, že mi z vrecka bundy zmizla peňaženka.A to som si myslela, že stáť pri slepcovi je naozaj bezpečné.
Ďakujem Ti MHD...
