Hneď ráno som mala chuť na slnko. Pršalo. Do okien, do izby, do topánok, do myšlienok.
Povinnosti ma vyhnali do mesta. Mokrí ľudia sa mračili na moje mokré vlasy. Babka mi požičala dáždnik, ale zabudla, že je už päť rokov pokazený...
Bola som ako malý zajac Bobek, ktorý raz vyskočil z klobúka a práve pršalo. Bob na neho kričal, ale...Bobek bol vždy ten horší.
Aj ja som dnes vyskočila. Celkom z kože...až na okraj. Na prechode mi zakýval jeden starší pán. Veselý, vysmiaty, asi sa zobudil do iného rána, nemal zlý pondelok. Fialovým kabátom som mu odkývala späť. A päť gombíkov sa rozoplo proti vetru a dažďu.
V pekárni vykladali horúce rožky. Nie také tie obyčajné. Ale posypané makom. Tie mám najradšej. Rožok je sladký, zahnutý do úsmevu a behajú po ňom čierne mravce. Najskôr ich všetky pozbieram a potom vyjedám striedku. Robím to tak odmalička. Odvtedy, ako moja mama zavolala do škôlky, že nemôžem kôrky z chleba. Nemala som zuby. Iba také dve hniličky namiesto zdravých mliečniakov. Psychická trauma už našťastie pominula.
S mravcami na zuboch som sa pohla ďalej.
V drogérií je vždy veselo. Ani dnes tomu nebolo inak. Jeden pán kričal na predavačku.
„Máte čosi na potkááány? Mám toho plnú povalu!“
Mali.
Škoda. Potkany mám rada.
Minule mali v chovprodukte veľký výber. Bez srsti, so srsťou, malé, biele s červenými očami aj šedé. Chcela som jedného vytiahnuť za chvost a volať ho Jonatán. Nič z toho. Ešte stále som pod strechou rodičovskou.
Stále pršalo. Vo výkladoch stáli bledé figurínu a mali tiež na hovno náladu. Museli mať na sebe hnusné veci a hnusné parochne. Určite by radšej stáli vonku, celkom nahé, prirodzené. Proste figuríny, nie atrapy.
V kvetinárstve boli zase samé zajace. Nie Bob a Bobek, ale tie pokazené.
Veľkonočné.
Sú to také potratené zajace, ktoré nejaký zlomyselník obliekol do modrých nohavíc, dal im do ruky korbáče a na hlavu slamené klobúky. A k tomu malé sliepočky s farebnými pierkami v zadku.
„Dajte mi dva páry sliepok a jedného toho veľkého zajaca v kvetovanej zásterke.“ diktovala staršia pani.
Autobus domov som zmeškala. Išiel príliš skoro alebo ja neskoro.
Je večer. Stále prší. Už len do myšlienok. Topánky sa sušia. Babkin dáždnik som nemala silu zahodiť. Tak som jej ho vrátila, aby ešte pár rokov poslúžil...
Bude lepšie, keď rýchlo zaspím.
Nemám rada dni bez kúska citu...
