Správa otriasla naším osadenstvom v obývačke statočnou silou.
Prečo sa chce Slovensko silou mocou stať akýmsi vysnívaným štátom plným prehnanej demokracie, voľnosti, slobody rozhodovania a neviem čoho?
Čo ešte uzákonia tí zhora? Antikoncepčné tabletky na raňajky, balíček kondómov ku kakavku a sladkému rožteku alebo kamasútru v priamom prenose na sexuálnej výchove?
Bojím sa mať dieťa. Dieťa, ktorému dá štát takú voľnosť, ktorá mu môže prerásť cez hlavu. Chcem vychovať svoje dieťa čo najlepšie. Aby si vážilo život a aj životy druhých.
Nechcem dcéru, ktorá mi nebude dôverovať, ktorá mi raz medzi rečou povie, že bola na potrate, lebo nevedela, či to dieťa čaká s Ferom alebo Jožom. Možno sa na to dívam príliš jednoducho, ale ono to jednoduché naozaj je. Ak dovolíme takýmto zákonom fungovať, prestaneme fungovať my. Prestanú fungovať rodiny, spoločnosť.
Ak prekročím päťdesiatku čo i len o desať tých maličkých paličiek, mám slušnú pokutu.
Ak sa rozhodne mladé dievča pre interupciu, nečaká ju žiadny trest. Vlastne ako povedia niektorí aktivisti, už to samotné dieťa je pre ňu trestom. Ten stres a strach, ktorý si prežije. Tá hanba. Mala by pokazený život. Čo škola? Kariéra?
Neverím, že všetci mladí ľudia sú takýto. Že nemajú ani štipku zodpovednosti, úcty k sebe samým a predovšetkým k svojim vlastným rodičom.
Možno som len optimista...
