Na kúpalisku to už praská vo švíkoch. To je sotva jedenásť. Ľudia ležia na okraji bazéna a opaľujú svoje bledé telá. Idem plávať, kým sa ešte dá. Potom tak akurát môžem niekomu skočiť rovno na hlavu. Plavčíčka poletuje po areály a nadáva ľuďom. Neskáčte, nevrieskajte, nejedzte, nepľujte, neštite do vody...
Po výdatnej opekačke je čas niečo dobré zjesť. S mamou vyťahujeme po domácky urobené špeciality. Zelenina v krabičke, saláma, rožky, syr. Sadáme si pod slnečník. To sa už tvorí veľká rada pred stánkami s občerstvením.
Hranolky za euro? No a čo. Bez kečupu. Hod-dog za euro? No a čo. Bez kečupu či horčice. Mladík má plné ruky. K tomu štyri chladené desiatky a hneď je život krajší.
Prichádza chlapík z obrovským bruchom, rezňom, zemiakmi, kolou, pivom. Za ním vyrevujú detiská, že chcú nanuk twister, lebo je najlepší.
„Dobre, dobre, Hela, choď im to kúpiť....“
Ľudia obedujú. Na tvárach úsmevy. Peňaženky sa otvárajú jedna za druhou. Aké šetrenie? Nič také nevidím.
„Som myslela, že je kríza...“
Kúpalisko sa naplnilo. Je čas odchodu. Cestou domov sa zastavujeme v Tescu. Plné košíky, dlhé rady...Deťom treba nakúpiť, čo si zaumienia. Do školy nové farbičky a tašku so Spidermanom či iným debilom. Otec pokrúti hlavou a už nakladá. Možno sú to tí ľudia z reklamy a zachraňujú celý svet tým, že nakupujú...
Cestou domov prechádzame okolo reštaurácie. Je streda poobede a všetky miesta na terase sú obsadené. Čašníci očividne nestíhajú.
Večer si sadám k televízoru. Zase hovoria, že je kríza. Že je to čoraz horšie.
Asi im zavolám, že je to planý poplach...
