Nedeľa po obede. Príprava do školy zvládnutá za necelú pol hodinku. Vybrané slová po b a nezapamätateľná násobilka ma prenasledujú ešte dnes. Ale v ten deň bolo pre mňa veľmi dôležité zvládnuť celý tento rituál v čo najkratšom čase. Do mesta totiž prišli kolotoče.
Mama často hovorila, že kým ostatné malé deti sa kolotočov vždy báli, tak náš ocino už strácal silu, keď ma po dvadsiatypiatykrát krútil dookola. Ani po výdatnom obede ma takéto niečo nevedelo rozhádzať. Lenže toto boli naozajstné kolotoče. A nie tie, pri ktorých sa môj ocko nadmerne potil. Toto už bolo naozaj.
Všetko som to mala dopredu premyslené. Kolotoče sa totiž nezjavili v meste len tak, bol mestský jarmok. A jarmok mi ako zámienka poslúžil celkom dobre.
S neopísateľným detským šarmom, myslím, že teraz sa tomu hovorí vypočítavosť, som prišla za rodičmi do kuchyne. Nájsť tú pravú príležitosť nebolo až také ťažké. Pri káve a spoločnom rozhovore si ma z polovice ani nevšímali.
„Mami, pôjdeme sa pozrieť na jarmok? Už som naučená, vy nemáte čo robiť a vonku je tak pekne? Ja už budem poslúchať...veď vieš!“ Skôr ako sa stihli nadýchnuť už som stála nastrojená vo dverách. Obaja pripustili, že malý výlet nie je na škodu. Keď sa tak nato spätne pozerám, zisťujem, že moje postavenie v rodine bolo vtedy na dosť vysokej úrovni. Ach, kde sú tie časy.
Po chvíľkovej slabosti nášho ojazdeného auta sme nakoniec predsa len vyrazili. V očiach mi žiarilo všetko možné a pocit v bruchu nabral na obrátkach. Vzrušenie z kolotočov sa stále zvyšovala. Dnes mi už ku šťastiu treba trošku viac. Škoda.
Na jarmoku sa to hemžilo stovkami ľudí. Stratégia bola nasledovná. Pár stánkov s kobercami z Poľska a mastnými klobásami prežijem a potom zaútočím. Keď už toho bolo akurát dosť, vydupala som si zmrzlinu a ťahala som našich ku kolotočom.
Boli tam. Neuveriteľné. Deti pišťali a poskakovali. Niekto mi zalepil do vlasov kúsok cukrovej vaty, ale v tom momente som bola duchom neprítomná. Vikingská loď. Toľko som o nej počula od brata, ktorý bol na kolotočoch v Žiline. Choroba ma vtedy pritlačila na lôžko, a tak som nemohla ísť s ním. Ale teraz prišiel čas na zúčtovanie.
Niekde som počula, že tento kolotoč mal byť prístupný až pre pätnásťročných, ale z pohľadov nadšených majiteľov mi bolo jasné, že keď zaplatím nebude problém. Mama o tom nechcela ani počuť. Najprv som dupla raz, potom som už len dupala a hľadala vhodné dôvody. A keď už mama chcela odísť, zaleskla sa mi v oku prvá slzička.
„Tak dobre, ale len jedna jazda.“ povedal oco. Viete, ako mi vtedy znela tá veta? Bolo to víťazstvo.
Prebiehajúca jazda sa pomaly končila a ja som bola pripravená. Miesto úplne hore na pravej strane. To bude moje. Musím sa tam dostať. Pri predieraní čo najbližšie som „nechtiac“ udrela nejakého malého chlapca do tváre a tomu začala tiecť krv z nosa. Išla som cez mŕtvoly. Teraz nebol čas na výčitky svedomia. Možno neskôr.
Deti začali vystupovať z lode. Vtedy som ja už bežala po bočných schodíkoch a blažene som si sadla na vytúžené sedadlo úplne hore. Deti si pomaly našli miesta a štartovali sme.
Vtom som niečo zacítila. Niečo čo mi na tvári vyčarovalo znechutený výraz. Pozrela som sa okolo seba a keby som vtedy vedela o nejakých vulgarizmoch, tak by som ich určite použila. Sedela som totiž vo veľmi čerstvej konzistencii niečieho obeda. Teda toho, čo sa z neho stalo. Moje sedadlo bolo ovracané. A ja som sa tak príjemne usadila. Kým som sa spamätala loď sa už kývala vo veľkej rýchlosti z jednej strany na druhú a ja som spolu so svojou novom voňavou spoločnosťou ani nedýchala. Radšej. Mama mi zdola nadšene kývala a fotka, ktorú v pravej chvíli urobil môj aktívny ocko sa stala obeťou mojej cholerickej povahy. A či som si jazdu užila? Hm, podľa zdesenia v očiach ostatných detí to asi naozaj bolo super, ale mňa skôr zaujímalo, či sa ešte budú moje nové rifle použiteľné. Jazda sa skončila. A ja som musela vystúpiť. S mokrým a prenikavo zapáchajúcim zadkom som sa tackala k našim. Keď som sa im so slzami v očiach zdôverila, čo sa stalo, otec sa zachoval naozaj dôstojne. Smial sa len pätnásť minút. Mama radšej vbehla do prvého stánku a kúpila mi najmodernejšie ružové tepláky zo štyrmi pásikmi na boku – značkové. Rifle skončili v kufri auta a neskôr sa ich mame podarilo oprať. Historka obehla celú rodinu a keď som po dvadsiatykrát odpovedala na otázku: „Ako bolo na kolotoči?“, začalo to byť naozaj nepríjemné.
Kolotoče sú pre mňa stále zábavou, ale od tohto zážitku sa pozerám, do čoho si sadám. Človek nikdy nevie...
