Vraj sa v súčasnosti ako ideál presadzuje model bezdetnej, úspešnej a slobodnej ženy a proti tomu bojujú všetky hnutia za rodinu a život a tak. Myšlienka to nie je zlá, ale nemám ten pocit. Na bezdetné, úspešné a slobodné ženy sa predsa odjakživa tak trochu pozerá cez prsty, podozrievavo, bez ohľadu na to, či také naozaj sú alebo nie. Bezcitné karieristky a egocentričky neužitočné pre tento svet. Určite sa nájdu aj také. Ale viete. Každá minca má dve strany, každý má svoju pravdu a tak ďalej.
Ja osobne (opakujem ako nematka, takže vaše námietky môžu byť opodstatnené) si myslím, že matkou sa nemôžete stať. Buď ňou ste odjakživa, alebo nie. Taký pôrod to môže len potvrdiť. Nejaký malý uvrešťaný uzlíček z vás predsa city nevydoluje (obzvlášť vraj tesne po narodení). Naopak, môže u vás neskôr, už ako uzlík alebo dokonca uzol, nájsť útočisko, aj keď nie je tak celkom váš. Ono to delenie na vlastné a nevlastné deti je podľa mňa aj tak hlúposť. Dieťa predsa nie je vec, nemôžete ho vlastniť, len mať alebo nemať radi.
A potom si ešte myslím, že na tomto svete to niekedy musí riadiť nejaký blázon, lebo napríklad Ľudka veľmi chcela malú Ľudku, bola by najlepšou mamou na svete, ale chýbalo jej do toho päť mesiacov, zatiaľ čo nejaká pätnástka bude do konca života riešiť, ako by jej bolo dobre, keby mala do osemnástky iba kamošky.
A je tu samozrejme ešte čas, biologické hodinky a tak. Tikajú každej z nás, to by som klamala, ak by som to poprela. Lenže celý život zisťujeme, že na dobré veci treba počkať, lebo musia dozrieť. V nás a tak vôbec. To je taký ďalší blbý životný paradox. Niekedy sa totiž jednoducho stane, že čakanie na to správne a osudové, s ktorým to už bude ono, prekročí únosnú mieru (ak vôbec skončí) a už je neskoro. Väčšinou je to smutné, ale je to tak.
Myslím si, že každá žena by mala mať dieťa. Ak ho chce. Ak má pocit, že sa oňho nejako už bude vedieť alebo naučí postarať. Ak si myslí, že bude oveľa lepšia matka ako jej matka – tak veľmi rýchlo príde na to, že stačí splniť prvé dve podmienky. Ak jej neprekáža, keď sa to stane aj nejakým iným, ako bežným a zaužívaným spôsobom.
Je obrovské šťastie (a určite aj trápenie, sebazaprenie, zúfanie, obetovanie,... - a matky by vedeli vymenovať ešte sto ďalších) vychovať dieťa. A možno niekedy nešťastie nevychovať. Ale nie prekliatie, ani menejcennosť, ak je žena sama so sebou vyrovnaná a spokojná. Lebo všetko sa deje tak, ako má – aj nás je len toľko, koľko má, hoci sa nám častokrát zdá, že to nie je v súlade s našimi plánmi a želaniami. (Čo samozrejme neznamená kašlime na deti, starajme sa o seba!) Preto vzdávam hold všetkým mamám, maminám a maminkám, bez ktorých by sme tu neboli, nemali sa s kým hádať a zmierovať a tak podobne. Ale aj tým, ktoré sa materinský cit naučili už z rôznych pohnútok osudu nasmerovať iným, nesebeckým a užitočným smerom – či už na viac, alebo menej cudzie deti.
