Alenka povedala, že v októbri si ľudia môžu dovoliť žiť sentimentálne príbehy. Také sme chceli zalievať do hendmejd mydiel a predávať ich za päť euri, kým sme si s rukami po lakte od glycerínu neuvedomili, že je ich už toľko, že musia aj dobre vyzerať, aby ich ľudia chceli. Aspoň zvonka. Potom som jej po opici priniesla v kastróliku paradajkovú polievku a jednu palacinku a naozaj skoro plakala od šťastia. „Katra, milujem ťa!" Na život a na smrť. Aspoň ja iné kamarátstva nepoznám a nemám. A potom som patetická a bolia ma konce.
Odmalička si delím svoj časopriestor na niekoľko svetov. Aby bolo stále kam ujsť, chápete. A aj utekám, tak alibisticky, keď mi niekde nie je dobre. Teda, utekala som. Kým som nezistila, že každý môj ďalší útek sa už bude volať len odchod a zľakla som sa. Odchody nikdy neboli moja parketa, minimálne nie solídne, bez zbytočnej hystérie a rozruchu. Zatiaľ si ten jeden, prelomový, len predstavujem a už vo svojej predstave som hysterická a rozrušená, keď posielam náhradnej mame č. 3, ako každý 30. jún, esemesku: „Pridem sa rozlucit." Akurát tento rok tam budem musieť dopísať „Asi navzdy." Odporné slovo, zahnetie vám na knedle v krku ani neviete ako.
Táto zatiaľ takmer gýčová jeseň mi príliš nepomáha (a to ešte len budú Vianoce!) Čoraz častejšie si všímam veci, ktoré som doteraz nevidela. Že starý cigán na Hodžku hrá vždy, keď idem okolo, Veselú vdovu a pritom ma vôbec nepozná (či?) Že do orchestriska v opere nosí pred predstavením hudobníkom noty holohlavý stokilový chlap v tielku, ktorý má určite pri služobnom vchode zaparkovaný kamión a pritom môže byť vrcholovým milovníkom vážnej hudby. Že tých, čo sa vrátia z Devínskej bez štípanca od komára, by mali zapísať do Guinessovej knihy rekordov a pritom je tam strašne fajn. Že ma tu ľudia majú radi a ja ich rovnako, ako v ostatných svetoch a že sa už bojím nadväzovať nové vzťahy, aby mi ešte viac nechýbali. Že ich aj tak podvedome a intenzívne nadväzujem.
Hodiny sa v poslednej dobe krútia ako centrifúga, nezdá sa vám? Vraj to tak býva, keď je niečo príjemné. Ako táto jeseň, ešte stále obdobie alibistických útekov. Na škripci natiahnuté detstvo, z ktorého treba vyrásť - alebo sa aspoň zobudiť a prestať sa báť vlastných rozhodnutí.
Lístie padá, pieseň sa končí, a jej refrén doznieva v nás...
