Niekedy by som chcela žiť v Amerike, kde majú na všetko nejakú tabletku a potom sa vraždia z vedľajších účinkov a tak podobne a je to v pohode. (Nechcela, klamem, ale aj tak asi na leto pôjdem do New Yorku). Niekedy mi ráno len tak opuchnú oči a cítim sa ako postava z vlastnej poviedky, ktorá má pocit, že síce dokopy nič nezažila, ale príliš veľa videla. Ktorá sleduje, ako sa jej sny drobia na malé kúsočky a už to ani neprežíva, lebo si uvedomuje, prečo to tak je. Pretože má o sebe len nejakú predstavu. Pretože každý má o sebe nejakú predstavu, inak sa nedá žiť ani očistec – ako by mohol vyzerať, aký by mohol byť, čo by vedel urobiť,... Potom sa pozrie do zrkadla a pochopí, že je to len jeden strašný prúser. Alebo nepochopí. A to je ešte strašnejší prúser.
Niekedy mám pocit, že celé toto tu, čo žijeme alebo len prežívame, je taký očistec. Niečo medzi niečím horším a lepším. Alebo naopak. Čakáreň. Na tie reálnejšie sny. Niekedy rozmýšľam, kto nám ich vlastne vytvára. Lebo neverím, že na také debiliny prichádzame sami. Že sa sami chceme dobrovoľne trápiť, aby sme aj tak pochopili, že sú nesplniteľné a sformulovali ich inak, aby sa splnili a my sme sa mohli oklamať, akí sme šťastní.
Dobrých vecí, správ a udalostí som sa odjakživa bála. Či už prišli nečakane alebo vytúžene –vždy som mala pocit, že za nimi ide jeden hnusný veľký výkričník. Áno, teraz sa deje toto a toto, ale... Všetko iba do času. Ako ruže alebo sláva. Obvykle o nich preto ani nehovorím. Lebo keď niečo poviete, stane sa to reálnym skôr, než naozaj je. Skôr, než vôbec bolo.
Po dlhej dobe som otvárala víno varechou a spomenula si na intrákové časy, keď to bolo samozrejmosťou – ostriekať stenu aj jediné čisté pyžamo a do rána sa rozprávať o prúseroch a „vzťahoch“. Už to nerobím. Už (sa hrám, že) som veľká. Aj to je samozrejmosť. Len si na ňu nejako ešte neviem zvyknúť, lebo nenávidím zmeny. Lebo by som si chcela svet, keď si ho už pekne krvopotne osemnásť (a viac) rokov modelujem, držať v akváriu a mať istotu, že ho dvakrát denne nakŕmim a všetko bude v poriadku - večer tam bude čakať presne taký istý, ako ráno. A tak ešte stále niekedy otváram víno varechou.
Ľudia sú ako ihly na gramofóne – keď dohrá hudba, ticho sa dvihnú a opustia. Do vlastného očistca. A aj ten je založený na kastách. Niektorých totiž nikdy nestretneme, aj keď o nich vieme a veľmi by sme chceli (napríklad Jessicy Lange sa dotknem len na obrazovke, keď bude v októbri zvyšovať umeleckú hodnotu čoraz stupídnejšieho scenáru American Horror Story a Catherine Deneuve na kávu na Montmartri asi tiež nezlomím) – a niektorých stretávame naďalej, aj keď by sme už nikdy nechceli. Stále je to len o tom, kto kam patrí, kam môže patriť a kam už nie.
Ani v očistci nemusí byť spravodlivosť. Napríklad Eva Gašparová, Nadežda Vladařová, Ľudmila Dutková ani Jana Jurišincová asi nikdy nedostanú „najobjektívnejšie slovenské divadelné ocenenie Dosky“, lebo sa nevolajú Studenková a pravdepodobne ani vy neviete, kto to je, hoci ja by som im dala celú chatu, nielen jednu dosku, a sú to herečky najpoctivejšie napĺňajúce definíciu „divadelná herečka“ (s dušou aj intelektom). A to prispieva k drobeniu (mojich) snov. Že aj tak tu v konečnom dôsledku nikto nikoho za nič neocení. (Že slovenské seriály sú prepadák už predtým, než ich začnú točiť. Že to vedia aj tí, čo ich píšu. Že takto nejako vyzerá celá slovenská kultúra. Že ju chcem vlastne robiť (?) )
Dobro dojíma. Ako videá malých mačičiek a psíkov alebo umierajúce babičky vo filmoch. Pretože je ho málo. Na taký veľký očistec. Preto sú Vianoce taký populárny sviatok. Lebo sa na dobro aspoň chvíľu môžeme hrať. Ja sa napríklad teším na Vianoce. Lebo na Vianoce si môžete žiť svoj očistec beztrestne. Bez otázok „Už si si našla prácu?“ „A hľadala si vôbec?“ „A ako si predstavuješ svoj život – ďalšie dva roky na nejakej nezmyselnej škole?“ Pretože na Vianoce sa všetko môže beztrestne. Napadne sneh a všetko zakryje. Aspoň provizórne.
