O smrti je zvláštne vôbec len hovoriť. Ako nejaký zatratený člen rodiny - vieme, že existuje, ale tvárime sa, že keď s nami večer nesedí pri jednom stole, nie je podstatná. Ja napríklad nerada hovorím aj o mŕtvych. Vždy mám pocit, že ma počujú a dávam si teda sakramentský pozor na slová! (Teraz robím sakramentskú výnimku). Ale cintorínov sa nebojím - podľa mňa neexistuje miesto, kde by človek našiel väčší pokoj (a to ani nemusí byť pod zemou). A keď ešte tak krásne svietia - ako na dušičky!
Elena raz povedala, že sa tiež nebojí. „A čoho? Že sa ráno nezobudím? Tak sa nezobudím, no bóže..." Až vtedy som sa začala báť. Tých rán, keď sa budem postupne dozvedať, že sa naozaj niekto ako ona nezobudil. Lebo kým sa nás veci ako toto nedotýkajú studenými prstami, zabudneme, že existujú.
Môj prvý veľký deň v divadelnom zákulisí som sa náhodou zoznámila s jedným pánom. „Slečna gymnazistka, šikovná a krásna!" Bozkával mi ruku, darmo - stará škola je stará škola! Červenala som sa, to sa vie, ale nemôžem povedať, že mi nepolichotilo toto trochu staromódne vyznanie sympatií. Že ma nepotešilo, že si ma tam niekto z veľkých hercov všimol a oslovil. Keď som pred rokom dostala esemesku, že už hráva o tri galaxie ďalej, strašne som plakala a vôbec tomu nerozumela - poznala som ho jedno stretnutie! Vtedy som pochopila ďalšiu vec. Umrela mi krásna spomienka, kúsok mňa, to je ten problém - a ja sa tu tvárim, aká som empatická. Klasicky ľudsky sebecká.
Celá moja bakalárka bola o nej. O smrti na javisku. Všetci sa čudovali, ako môže byť také štyridsaťkilové subtílne dievčatko morbídne - ale boli za tým omnoho prozaickejšie dôvody („Doriti, to máme tému nahlásiť už dnes?!" „Hej, ja som najprv chcela smrť na javisku, ale asi budem robiť divadlo a film..." „Fakt? A môžem si to požičať, Leni?") Jasné, že som si musela naštudovať literatúru po milú Jarmilu a postupom času, ale isto som si začala uvedomovať, že áno. Všetci zomrieme. A keď sa ma môj konzultant vážnym hlasom opýtal, či sa bojím smrti, zaváhala som. Mám sa báť?
Potom ma prepadla klasická predsmrtná depresia. Vo vode? Vo vzduchu? Pod autom? Kde mám na ňu čakať?! Jasné, že človek niečomu verí - a to hlavne tomu, že mu to v tejto nepríjemnej chvíli pomôže - lenže potom si spomenie na dôveruj, ale preveruj a všetko je v keli. Až keď som dopisovala k bakalárke prílohu, kde mi Valika porozprávala o tom, ako často a prečo smrť hráva (a ja som jej kamoška, takže možno budem mať protekciu!), skepsa prešla. „Veľa ľudí mi povedalo, že keby tá smrť vyzerala ako ja, celkom by sa na ňu tešili. Divné, nie?" Skôr prečo nie? Možno raz príde v jej kostýme a parochni a po celom tomto „predstavení" ma zavolá hore - na víno, ako vždy. Hej. Určite!
Minulý týždeň som si umývala zuby. „Bednárik zomrel," vošla sestra so svojím verným prázdninovým spoločníkom - tabletom. „Čo?!" Poznala a vážila som si ho len prostredníctvom jeho predstavení, nebola jeho tajná dôverná priateľka ani životná láska. Ale dovolím si povedať, že som sa zakvackala zubnou pastou a namiesto dôstojného nekrológu sa mi tlačili do hlavy ako obvykle len samé kraviny. Konkrétne jedna jediná sprostredkovaná spomienka, od náhradnej mamy č. 3, ktorú dnes, bohužiaľ, nikto z Nového Času nefotil - lebo samozrejme ani len netušil, že s ním možno strávila oveľa viac času ako polovica ľudí z lóží a videonahrávok - keď mi rozprávala o „starých zlatých časoch". „Po choreografke mi odkázal, že ešte sa treba doučiť to a to. Bol týždeň pred premiérou, mala som ho plné zuby - tak som povedala, nech mu odkáže, že nech ide doriti. A ona mu to odkázala." Akurát škoda, že to pred pár dňami zobral až tak doslovne.
