V predpokladaný deň pôrodu (22.12) som bola v poradni, kde ma lekár ukľudnil "Dnes to určite nebude, mamička. Choďte pekne domov, strávte s rodinou vianočné sviatky a 27.12 sa hláste na príjme aj s taškou. Budeme vyvolávať."
Dopufkala som sa spokojne domov. Vnímala som, ako mi zvláštne tvrdne brucho. Časy som si zapisovala priamo do časopisu, ktorý som čítala. Keď začali byť v päťminútových intervaloch poslala som manželovi sms "Po práci príď domov, asi budem rodiť".
Okolo 18.00 sme prišli na pohotovosť. Mala som neuveriteľné bolesti. Nemohla som dýchať. Hneď ma vzali dnu, kázali sa prezliecť a poslali na chodbu, že si po mňa z hora prídu. Po (pre mňa nekonečnej) polhodine čakania si nakoniec po mňa prišla sestra. Na manželovu otázku kde bola doteraz iba podráždene reagovala "Vaša manželka nie je dnes jediná rodička." (Súhlasím, ale mohli ste to povedať aj inak). Po svojich som si to odkráčala na pôrodnicu. Bola som taká ubolená, že by som prijala aj invalidný vozík (asi pozerám veľa amerických filmov).
"Je vám zle?", pýtala sa ma sestrička vo výťahu. Akoby jej nestačilo, že sa v kŕči zvíjam a opieram o výťahovú stenu.
Manžela po vyšetrení poslali domov. "Dnes to nebude, ozveme sa ráno."
Na moju prosbu, či nemôžem niečo dostať na zmiernenie bolesti, mi sestrička povedala : "Každá z nás si musela prejsť pôrodnými bolesťami. A vy ešte kontrakcie nemáte." A pretože som bola po predchádzajúcom cisárskom reze, dodala: "Upozorňujem Vás, žiadna sprcha, žiadna fit lopta, ležať a čakať!"
Ležala som a čakala. Vnímala som, že brucho mi akosi často tvrdne, už to neboli ani dvojminútové intervaly. Bolo mi jednoducho zle. Kdesi som cítila, že niečo nie je v poriadku. Raz sme už pretrpeli stratu dieťaťa, a preto som sa bála, aby sme neprišli o ďalšie. Dožadovala som sa manželovej prítomnosti. "Ukľudnite sa, ešte nerodíme." Ostala som ležať na vyšetrovni s kardiografom. Sama. Občas sa na mňa pozrela sestrička. Prisľúbila, že zavolajú manželovi.
Potom prišiel on, doktor. Môj anjel. Pozrel sa na prístroj a zamračil sa. Kdesi odbehol.
Snažím sa pozliepať si v pamäti, čo sa dialo... ale mám výpadky, vidím iba útržky. Prebrala som sa na niečo chladivé na mojom bruchu. Ultrazvuk. V hlave mi hučalo, vedela som, že niečo nie je v poriadku, ale nevládala som sa pýtať.
Počula som iba: "Zvolajte tím, ihneď!"
Opäť tma.
Po čase prudké svetlo a ženský hlas sa ma pýtal "Ako sa bude volať dieťatko?" Obzerala som sa okolo a snažila zorientovať. Operačka? Posledné, čo si pamätám je kyslíková maska.
.
Úplne som precitla na dotyky. Sestrička mi povedala, že je noc, že nemám brblotať, pretože ruším ostatné mamičky pri spánku. Chcela som vedieť iba jedno: "Čo je s mojím dieťaťom? Kde je?"
Sestrička to netušila, ale prisľúbila, že zavolá lekára. Po čase som ho spoznala podľa hlasu. "Máte dievku." Ostatné slová som už nevnímala a zaspala.
.
Až pri rannej vizite som sa dozvedela, že nás môj doktor, spolu s celým tímom zachránil. Teraz si už viem vysvetliť tie bolesti a výpadky pamäte. Vnútorne som krvácala.
Dozvedela som sa, že naša dcérka sa narodila ešte v ten deň pol hodinu pred polnocou.
.
Až po čase, keď vo mne odoznela prvotná "eufória" z narodenia našej dcéry, som si uvedomila, ako veľmi som všetkým lekárom a sestrám vďačná. Že nás obe zachránili. Ďakujem Vám, doktor Anton Čunderlík, ďakujem všetkým, ktorí ste mali 22.12.2006 v noci službu na bratislavských Kramároch.
Uvedomila som si, že všetko mohlo dopadnúť aj inak.
A na záver, malá prosba. Sestričky, pôrodné asistentky, prosím Vás... pristupujte k mamičkám s úctou a citlivo. Nie všetky sme hysterky. Dôverujte aj nášmu šiestemu zmyslu a pocitom.
