Pravdou je, že starostlivosť o domácnosť a výchova detí bola prevažne úlohou našej mamy. Ale, keď mal otec tú česť vyriešiť nejaký náš súrodenecký konflikt, tak to zabralo.
V kuchyni sme mali takú malú stoličku - hokerlík. S bratom sme sa oň vždy naťahovali, každý z nás si naň chcel vyložiť nohy. Raz pri raňajkách (mama bola vtedy na liečení) sme sa kvôli nemu ako zvyčajne hádali. Otec nás upozorňoval, že si máme hľadieť tanierov a nie hokerlíka, lebo "sa môže stať, že ho nebude mať ani jeden z vás". Nebrali sme jeho slová na vedomie a popri pití čaju sme stále nohami o hokerlík bojovali. Môj starší brat sa chichúňal, pretože mal dlhšie nohy ako ja a tak vždy hokerlík vybojoval. A ja som vždy spustila "Aaaaaleeeeee, ocoooo". Bola som jeho princeznička a čakala som, že zakročí v môj prospech. Zakročil. Zobral hokerlík, otvoril okno, vyhodil hokerlík von a zavrel okno. S bratom sme vyjavene pozreli na seba.
Bývali sme na 6. poschodí. Vedeli sme, že je s naším hokerlíkom zle. Chceli sme hneď utekať poň. Ale otec povedal: "Ak ste dojedli, choďte sa umyť, berte tašky a rýchlo do školy."
"A čo hokerlík?"
"Po ten si pôjdete, keď sa vrátite zo školy."
"Ale za ten čas nám ho môže niekto ukradnúť", snažili sme sa vyjednávať.
"Na to ste mali myslieť skôr."
Nedalo sa nič robiť. Celý čas som v škole myslela na hokerlík. Keď sa škola skončila, rýchlo som letela domov a on bol tam. Ležal v tráve, nalomený. Zobrala som ho domov a spolu s bratom sme ho dali ako tak do pôvodného stavu.
Táto lekcia nám raz a navždy stačila. Aby sme o náš hokerlík nadobro ďalším vyhodením z okna neprišli, už sme si vykladali nohy na striedačku pri každom našom stolovaní. Až po čase sme si uvedomili, že sme mali obrovské šťastie. Hokerlík zostal ako tak celý a náš otec ním nikoho nezabil. Veď, keby šiel v ten moment niekto popod okná...
