Na lavičke sedeli staršie panie a debatovali. My, mamičky s deťmi, sme dávali pozor na svoje decká, ktoré nám predvádzali akrobatické kúsky na preliezkach a s jasotom skákali do piesku.
Zrazu nás vyrušila pani v stredných rokoch: "Prosím Vás, nevšimli ste si tú staršiu pani, ktorej som otvárala vchod?"
Babky sediace na lavičke: "Pred chvíľou bola vonku, ale zasa vošla dnu..."
Pani v stredných rokoch: "Viete, zabudla som jej dať kľúče od bytu a ona sa teraz nemôže dostať dnu."
"No, veď býva na šiestom..." nestihli babky ani dohovoriť, keď ich pani prerušila: "Viete čo, ja tie kľúče nechám svojej mame."
O chvíľu ju posadila k nim na lavičku. Mama na ňu neprítomným pohľadom pozrela a zovrela kľúče v ruke.
Hm, zasa ma svrbel jazyk a tak som sa ozvala: "A nebolo by lepšie ísť tie kľúče rovno tej panej zaniesť, možno čaká pred bytom..."
"Lenže ja na to nemám čas!", zapotila a odkráčala.
Nechápavo som na ňu pozerela.
Ja by som to urobila celkom inak. Namiesto vypytovania sa by som tam, na to šieste poschodie vybehla. Teda nechala sa vyviesť výťahom. Ako vravievala moja babka, jedna noha tu a druhá tam.
Ale niekto si jednoducho povie, že nemá čas. Áno, zasa moralizujem, ja viem. Pri predstave, že tam na lavičke nechala sedieť svoju senilnú mamu a pred dverami bytu azda ešte senilnejšiu babku, ani inak nemôžem. Veď čo bolo také neodkladné? Rodiť evidentne nešla, ani prvú pomoc nikomu nemusela poskytnúť. Ani ona nevyzerala na to, žeby nejakú prvú pomoc potrebovala. Ledaže poriadny preplesk, aby sa spamätala.
Že som tie kľúče mohla zaniesť ja sama? Urobila by som to, ale na moje: "veď tam kľudne vybehnem" sa tvárila, že ma nevidí a nepočuje. Asi som nevyzerala dosť hodnoverne. Veď by som tam mohla prísť a starú pani azda okradnúť. Alebo zavraždiť. Alebo inak zneužiť...
A hlavne, že máme plné reči, že mládež je drzá a neúctivá. Veď hej, keď jej sami podsúvame parádny príklad.
