Okolnosti (nevyužité auto zaparkované pod oknom) a či skôr občas frflajúca drsnejšia polovička ma donútili po 10 rokoch k zásadnému rozhodnutiu v mojom ako-tak pokojnom živote. Rozhodla som sa presadnúť si z pravého sedadla spolujazdca na to ľavé.
Inštruktorovi som povedala, že sa chcem naučiť trasu "škôlka a späť", "Tesco a späť"... prípadne "Kramáre a späť" a samozrejme parkovanie.
On na to: "najprv zistíme ako na tom ste". A vyrazili sme. Myslela som si, že si urobíme kolečko okolo sídliska, aby videl, či viem preraďovať, točiť volantom a hádzať smerovky. Na moje zdesenie sme vyrazili priamo do ulíc Bratislavy. Neustále som sa pýtala "Kde to vlastne sme?" a až doma som si na mape pozerala, kade sme sa túlali. Po mojej opakovanej prosbe, že sa chcem naučiť iba niektoré trasy, mi rázne povedal: "Vy nie ste žiadna cvičená opica, ale emancipovaná mladá žena. Rovnocenný vodič ako ostatní." A navrhol mi ďalšiu jazdu o týždeň.
Týždeň ubehol strašne rýchlo. Moju druhú "spanilú" jazdu som pretrpela v centre mesta.
"Prečo centrum mesta? Veď som Vám vravela, že potrebujem chodiť do škôlky, keď bude pršať, na nákup... čo ja, žena na rodičovskej dovolenke, budem denne hľadať v centre mesta?", nechápavo som krútila hlavou. Inštruktor stále mlel o ženskej emancipácii. Po polhodine, keď som už bola totálne vystresovaná a naštvaná, som neustále namiesto na tachometer a späťáky, pozerala na hodinky. A čakala na koniec. A tým moja sústredenosť bola fuč. Skoro na každom semafore pri rozjazde mi zdochol motor, keď som to rozpumpovala, rezala som zákruty na trojke... pri každom mojom prudkom zabrzdení, mi nezabudol pripomenúť: "A teraz vaše deti v aute grcajú" (nuž, pri dcére, ktorá má reflux, je to pravdepodobné).... ešte, že pri nás oboch stáli naši anjeli strážni.
Keď po tretí krát spomenul meno Božie nadarmo... hoci, možno tým privolával iba pomoc a ochranu Ježiša Krista, ale tón jeho hlasu svedčil o inom... som úplne rezignovala. Pochopil a odpedáloval si to sám. Ja som iba asistovala hádzaním smeroviek a držaním volantu.
Nie, nekričal na mňa. Iba ma taktne upozornil, že som príliž rýchla a zákruty režem. Nemám kontrolu nad vozidlom, ale vozidlo nado mnou. Som mu vďačná za úprimnosť, že neťahá z môjho vrecka peniaze. Takto diplomaticky mi dal najavo, že to vo mne iba drieme.
Aby bolo jasné, na prvej jazde som šla pomalšie, keďže som nevedela, kde som a čo na mňa čaká za rohom a inštruktor mi stále tlačil nohu na pedál... "pridajte". Na druhej mi povie, aby som nešla rýchlo. Kto sa má v ňom vyznať? Poradil mi, aby som nadobudla prax na cestách mimo Bratislavy. A tu sa dostávam k svojmu zacyklenému problému. Manžel si so mnou do auta sadne... ale bez detí. Deti nemáme kde nechať. Takže si vlastne nesadne. S kým mám tu prax získať? A kde? A kedy? Ako mám denne jazdiť?
Denne chodievam peši do škôlky, učím sa naspamäť trasu, kto má kde prednosť... chcem získať rutinnu pri rozbiehaní, preraďovaní. Kde mám získať istotu, ak nie na trase, ktorú dôverne poznám a viem, čo môžem očakávať. Zdá sa Vám moje uvažovanie scestné?
Týmto vypisujem konkurz na ochotného vodiča, ktorý bude so mnou jazdiť na našom aute. Najlacnejší a najtrpezlivejší vyhráva.
