Bola sobota ráno. Vybrali sme sa nakupovať. Do Tesca pri Zlatých pieskoch.
Urobili sme nákup. Chcela som našej ani nie dvojročnej dcére kúpiť ešte podkolienky. Tak som ich išla vyberať spolu s naším 4-ročným synom. Z prezerania a hľadania tej správnej veľkosti ma neustále vyrušoval.
"Mamiii, aj ja chcem. Môžem tieto s autíčkami?"
"Nie, tie sú pre teba ešte veľké." Po chvíli... "A tieto?" "No, dobre, zober si ich, len ma už neruš, pretože tatino je nervózny. Musíme sa ponáhľať."
Keď som si už bola istá, že ma nebude rušiť, došiel manžel. "Už si konečne niečo vybrala?"
"Vydrž...", precedila som pomedzi zuby.
Zrazu ma vyrušil manželov hlas. "Žofia sa stratila."
"Neverím..." prevrátila som oči a pozrela sa na neho. Ale keď som videla ako sa vyplašene s bledou tvárou obzerá, uverila som. Hodila som ledajaké podkolienky do vozíka a nechala som ho tam. Už som si len všimla nášho krpca ako kamsi beží a kričí "idem za tatikom". Bože môj, ešte sa stratí aj on... prebehlo mi hlavou.
Čupla som si a sledovala popod vešiaky s oblečením, či neuvidím malé nôžky v ružovom ako niekde cupitajú.
NIČ.
Vybehla som a očami monitorovala okolie. V diaľke som zbadala manžela so synom. Išla som k nim. "Pri hračkách ste boli?" "Hej, ale tam nie je..." "Idem na informácie... nech vyhlásia, že sa stratila."
Cítila som, ako mi zviera hrudník a srdce bije až kdesi v hlave. Odháňala som myšlienky na najhoršie. Viete, naša Žofia nemá problém odísť s hocikým. Nedávno nás odignorovala, že odchádzame a pokojne sledovala ako hrajú tenis.
Prišla som k informačnému pultu. Dve ženy, jedna staršia a druhá mladšia, vybavovali zákazníkov.
"Prosím Vás"... ozvala som sa. Keď si ma nikto nevšímal, vošla som dnu. Mladšia na mňa spustila: "Sem nemôžete!" Vycúvala som... a opäť som sa ozvala "Prepáčte, ale... " Staršia sa iba obzrela a mladšia prevrátila oči a zdvihla telefón a zisťovala si asi kód tovaru alebo čo.
Netuším, či som mala v tvári ľadový pokoj, že ma takto ignorovali, že sa snažím uchmatnúť si ich pozornosť. Počula som sa ako zvyšeným hlasom vravím... "Stratila sa nám ani nie dvojročná dcéra!"
Staršia: "Bože môj... počkajte, vybavím túto stránku." Neverila som, že počujem "POČKAJTE". Bola som nahnevaná a bezmocná zároveň... čo je dôležitejšie? Tovar, či dieťa? ... Moje dieťa!
Pritom som sa neustále obzerala, či ju alebo manžela s deťmi niekde nezbadám. V hlave mi už hučalo. A v tom som ich zbadala. Našla sa!
Otočila som sa k "tetuškám" a povedala: "Nechajte tak, našla sa!"
Prišla som k nim. Žofia ani neplakala. Na moju nevyslovenú otázku v očiach mi manžel odpovedal: "Bola pri dámskych hygienických vložkách." A syn dodal "Dal som jej po dupe, že nám utiekla." Utierala som si slzy a zobrala vozík.
Ešte stále som nemohla uveriť, že sa to stalo.
Mimochodom, to je ona, naša Žofia...
