Nasťahovali sme sa sem ešte ako bezdetní manželia. Začali sme postupne spoznávať susedov a obyvateľov sídliska.
Jedného dňa sme z balkóna sledovali scénku ako z filmu Mesto bohov. Deti sa hrali na pieskovisku a mamky neďaleko klebetili na lavičke. Zrazu pristúpil k mamičkám otecko jedného dieťaťa z pieskoviska a zrejme ich na niečo upozornil. Nevšimli sme si žiaden incident medzi deťmi. Zobral svoju ratolesť a poslal ju k mame. Otecko nestihol ani opustiť pieskovisko, keď sa k nemu prihrmela skupinka nahnevaných chlapíkov a začala ho mlátiť. Otecko sa iba na zemi schúlil do kĺbka a chránil si hlavu a dôležité orgány. Keď dokončili svoje dielo, ešte ho upozornili, aby si nabudúce dával pozor na to s kým sa rozpráva a čo hovorí. Usúdili sme, že sú to manželia, druhovia alebo partneri mamičiek na lavičke, pretože ani tie si nedávali servítku na ústa. Otecko ešte chvílu ležal na zemi. Keď sa ubezpečil, že "vzduch je čistý", odišiel.
Toto bol aj pre nás výkričník, aby sme si aj my dávali pozor.
Otecko s rodinou sa neskôr odsťahovali.
Keď sa sídlisková mafia hlučne zabáva do neskorých ranných hodín a ja nemôžem spať, iba bezmocne hromžím. Vždy, keď mám chuť zdvihnúť telefón a zavolať políciu, spomeniem si na tú udalosť spred niekoľkých rokov. Opäť sa mi vybavia tie pocity, ten strach... Bolesť kopancov, strach manželky o manžela a plač dieťaťa.
Teraz sme už rodina, nie bezdetní manželia. Máme dve deti, a tak v záujme bezpečnosti našej rodiny, oželiem zopár nocí. V záujme bezpečnosti - znie to hystericky? Hm, ale je to tak a mňa to poriadne štve.
