Dvaja chlapci, odhadom tak maximálne druháci základnej školy, šantia na ihrisku. K jednému pristúpi staršia pani.
"Robko, prečo si si bral bicykel, keď to máš tak blízko? A kde ho máš?", pýta sa jeho babka starostlivo.
"A Ty tu čo robíš? Kto Ťa vypustil?" a spoločne vybuchli v hurónsky smiech.
Babka: "Tatko ma pustil. Kde máš ten bicykel?"
Robko: "Čo sa staráš? Stráži mi ho jeho mama. A daj mi pokoj."
Babka sa chvíľu so smútkom pozerá na hrajúce sa malé deti a bábätká v kočiaroch. "Robko, ešte dlho budeš?"
Robko: "Heeej, choď domov..."
K babke pristúpi mladá mamička a ukazuje jej, kde jej vnuk nechal bicykel. Babka prikývne hlavou a s rukou na hrudi odchádza... Vnúčik za ňou ešte kričí "aj tak mám väčšie IQ ako Ty!"
S manželom v nemom úžase na seba pozeráme. Okomentuje to slovami "Ako doma komunikujú, dieťa je toho zrkadlom".
Bohužiaľ, väčšinou je to tak. Deti sú ako špongia a dokážu veľmi rýchlo nasávať vzory správania sa. Avšak, nemusí to vždy byť pravidlom. O čom svedčí aj moja vlastná skúsenosť. Môj takmer 4-ročný syn povedal mníške, že je sračka. Krvi by ste sa vo mne v tej chvíli nedorezali. Našťastie mníška mala pochopenie a sama sa vyjadrila, že dnešné deti všeličo odpočujú aj na ulici. Nuž, nie iba na ulici, ale aj na pieskovisku, v parku, všade...
Dnes ráno nabehli muži s kosačkami kosiť trávu. V priebehu približne 5 minút jeden z nich presne 5 krát zanadával "pi*a poj**aná"... keď mu voľačo zahaprovalo. Neviem, či to bola jeho "milá" spomienka na vlastnú manželku, či družku... ale tráve, alebo tej kosačke by som nadávala inak, hlavne za prítomnosti malých detí. Aké šťastie, že môj syn bol v škôlke a mladšia dcéra ešte nerozpráva.
Počas leta sa sídliskoví chlapci prihovárali môjmu krpcovi "Kopeš si hrob, ty k***t?", keď sa hrabal s lopatou v piesku. A on sa smial spolu s nimi, pretože sa smiali všetci. Hoci tomu nerozumel, ale prišlo mu to smiešne. Mne smutné.
Spomínam si na časy, keď som vyrastala. Pri hrách sme sa aj zvykli pohádať, ale tento slovník sme nepoznali. Naše najvulgárnejšie slová boli DE**L, SOMÁR, IMBECIL, HOV*DO. Dnešné deti (pretože 9 až 13 ročné by som mládežou nenazvala), sa sprosto oslovujú pri bežnom družnom rozhovore. Ale o tom inokedy.
