Bol zvláštny už keď došiel na zastávku. Roky účinných reklám o tom, že si mám v dave ľudí dávať pozor na majetok, mi vycibrili moje zmysly natoľko, že v tej tlačenici som si hneď začal všímať toto podivné mladé indivíduum s reperským lookom. No a keď sa jeho kamoš, s ktorým došiel, postavil obďaleč zastávky moknúc na daždi, a on sa zatlačil k stene medzi mňa a postaršieho pána, ktorý mal nedbanlivo položené veci na lavičke, intuitívne som si pritlačil svoju kabelu bližšie k telu a začal si všímať jeho konanie.
Minútu dve sa nič nedialo, dážď si konal svoju robotu, a ja som poľavoval vo svojom úsilí zubami nechtami strážiť svoje poklady. No a keď mladý vytiahol nokiu, že ide volať, tak som ho gentlemansky nechal vo svojom súkromí a preorientoval sa zrakom na cestu, či v diaľke neuvidím moju spásu.
Lenže hovor sa nekonal. Chalan, len čo vytiahol mobil a začal vytáčať číslo, tak s ním zatočilo ako po 2 deci domácej barackovice nalačno (ale možno znesie viac, dnešné decká sú vraj "vyspelejšie"), a už skúšal pohodlie betónovej dlážky, v tomto nečase značne premočenej.
ŠOK!! Neviem čo robili ostatní, ale ja som ostal mimo a myslím, že aj zvyšok osadenstva nevedelo kam z konope. Prešlo pár sekúnd, kým som sa spamätal, kľakol si na zem k chalanovi, ktorý tam zatiaľ bez pohybu ležal, a odhrnul mu kapucňu, aby som zistil ako je na tom. Očakával som nemo ležiace telo, bez známok vedomia, ale na moje prekvapenie bol pri sebe, pokojná tvár, len oči prezrádzali miernu dezorientáciu.
Pomohol som mu na nohy s pomocou pána s ledabolouloženými vecami a takto v stoji sme ho sledovali. Niekto mi podal jeho mobil. Snažil som sa mu ho podať, ale prvé sekundy vôbec nereagoval. Nevnímal ani môj hlas ako mu hovorím o mobile, ani ruku, v ktorej som ho držal a šermoval mu s ňou pred očami. Stál tam s tupým výrazom, a z mimiky tváre mu bolo čitateľné, že rozmýšľa čo sa mu stalo. Myslím, že v tej chvíli mal okno... Zareagoval asi po pol minúte ...
Už aj zvyšok "kolektívu" sa prebral z údivu (predsa len takéto divadielko sa nevidí každý deň), a už sa začali ozývať aj prvé komentáre, že je to fetoš, mladý ožran a podobne, ako keď zvykli babky u nás na vidieku pred domom rozoberať každú odchýlku od mravných zásad desatora (je v desatore neopiješ a nesfetuješ?.. tuším by sa zišiel update). No po pravde, ja som si tiež myslel, že ten chalan na niečom šlape.
To už sa ku nám pridal aj jeho spoločník, snažiaci sa upokojovať situáciu a vysvetľovať, že mladý nepije ani nefetuje. Nech je ako chce, on dlho nevydržal stáť na vlastných. Sledujúc ho, bolo viditeľné ako sa jemne celý chveje a bolo len otázkou sekúnd, že s ním opäť sekne o zem. Tentoraz ho pred pádom zachránil osvedčený tandem (ja a pán ledabolo, pozn. autora), pri jeho záchrane sa mu však zošmykli jeho o tri čísla väčšie nohavice (neviem ako v tom môžu tí chalani chodiť, ja by som sa v tom pekne pošpotal pri každom kroku). Takto polovyzlečeného sme ho položili na lavičku a nejaké ochotné panie bez predsudkov mu pomohli sa obliecť aspoň naoko, lebo celkom sa tie gate natiahnuť nedali.
Chalana naplo a vyzvracal sa.
To sa už na scéne ale zjavila naša záchrana, ktorá všetkých odbremenila od pocitu beznádeje (ako ďalej, keď neviem ako ďalej? - v hlave mi prebehla 112), nejaká možno sestra, možno doktorka a možno len laička znalá základy prvej pomoci, ktorá si ho zobrala na starosť,zisťovala ako sa cíti, či pil (musel na ňu dýchnuť a skúškou obstál), vraj to mohol byť epileptický záchvat. Nejaká pani vytiahla kofolu, nech sa mladý napije, možno má hypoglykémiu.
Mal som chuť sa ho opýtať, či si pamätá čo sa mu stalo, lebo na mňa pôsobil stále trochu mimo a dezorientovane, ale nechal som to tak, ešte by som mu narobil halušky v hlave. Históriu mu povie jeho kamoš, ak ju náhodou nevie.
To mi už došiel spoj a ja som nechal mladého, o ktorom som si pred necelými 10 minútami myslel, že je to grázlik a zlodej, s jeho kamošom nech ho zoberie domov, tuším, že aj "pani červený kríž" zhodnotila, že zvládne dôjsť domov na vlastných a nastúpila tiež.
Myslím, že nemám šancu sa dozvedieť čo mu bolo naozaj...
Čo mi však vŕta odvtedy v hlave je niečo závažnejšie, a to, že ak by sa mne stalo niečo podobné, tak je možné, že by mi nikto neprišiel na pomoc. Z tohto môjho krátkeho dobrodružstva mi vyšlo, že sa stačí trochu odlišovať od davu, aby sa človek diskvalifikoval, v tomto prípade celkovým vonkajším zjavom a prejavom, a tým pádom sa ľudia začnú zdráhať pomôcť. A vychádzam teraz z vlastného vnútorného rozpoloženia, v ktorom som sa nachádzal prvých pár sekúnd po chlapcovom odpadnutí (v určitej sekunde som mu ani nechcel pomôcť, ja hlupák a "zbožne" som si želal, aby mu pomohol nikto iný, ale keď vám leží pri nohách, ... ), rovnako ako aj z faktu, že do chvíle, kým som sa k nemu nezohol, bol každý člen našej malej skupinky uzatvorený vo svojom vlastnom svete a zmýšľal podobne predpokladám ako ja.
Nie som na to pyšný a budem len dúfať, že ak by sa stalo niečo podobné mne, tak že pri mne budú rozhodnejší ľudia.
P.S. ak by si sa tu spoznal, napíš mi ako si dopadol ...
