Globálne otepľovanie sa stalo, popri „osi zla",jadrovom programe Iránu a Severnej Kórei, horúcej Palestíne, a inýchnestabilitách, novým svetovým strašiakom. Aj keď až taký nový zase nie je,pretože vedci už dlhšie hovorili, že cesta, ktorou ideme nie je to pravé orechovépre našu matičku Zem, ale ako to už bežne u nás býva, až kým pomazanéhlavy nedajú zelenú, tak si môžu biele plášte púšťať šarkany len tak, prezábavu.
Tento súboj gigantickej byrokraticko-politickej mocis nemenej menšou, ale hlavne slabšou, mocou vedy sa po rokoch nerovnéhoboja dostáva do novej fázy. Myšlienky o zmenu kurzu v našom postojik vlastnému prostrediu už nie sú len zbožným želaním pár múdrych hláv, aledostávajú sa do šedej kôry aj tam, kde by sme to pred pár rokmi ťažko očakávali(asi sa politikom roztápajú chladné brázdy na mozgu). A tak sa stalo, žetieto dve sily moci (rozumej politika a veda) začínajú spájať svojeknow-how do jednej myšlienky, a to zabrániť, aby sa Zem nestalaneobývateľnou pustatinou.
Začal sa novodobý súboj titanov. A teraz protinám stojí bohužiaľ omnoho silnejší súper, nevypočitateľný a nehľadiaci nakompromisy. Iróniou je, že sme si ho vychovali sami svojou egoistickouneochotou priznať si, že naša cesta za dosiahnutím pohodlia a blahobytunie je práve kóšer.
Keď nám minuloročná lyžovačka zmokla a nazáhrade nám v decembri rozkvitla forsitia, to už nám začalo svitať. Ajkeď, všetci sme vnímali postupné zmeny už dávnejšie, tušili sme, že naše rukyv tom nebudú nevinne, lenže pristupovali sme k zmenám s pštrosoupolitikou (česť výnimkám) a nejasné pravdy snažiace sa vysvetliť tieto javy námnijako nepomohli.
Zvykli sa posledné rokybiť dva protichodné názory v pohľade na zmeny počasia a celkovejklímy. Jeden umiernený, snažiaci sa nevyvolávať paniku, hovoril, že Zem saspráva prirodzene, nemôžme hovoriť o nejakej zmene klímy, keď to nemámes čím porovnávať, pretože z dlhodobejšieho hľadiska nemáme porukežiadne údaje, nakoľko sa počasie sleduje len niečo vyše jedného storočia.Druhý, vnímaný často nepopulárne pre svoju radikálne zameranú formu oznamovaniaskutočnosti, hovoril priamo, že za všetkými zmenami stojí človek so svojoupolitikou hospodárstva neorientovaného na hodnoty trvalého udržania rozvojaspoločnosti.
Lenže maska už bolastrhnutá.
V súčasnosti je už ajverejne prezentované, cez slová vplyvných politikov (tých, ktorí by také niečopred mnohými rokmi z úst nevypustili v záujme udržania dobréhohospodárskeho kurzu krajiny, pre riziko jeho pádu, a aj pre vlastnésa udržanie pri moci), že zmeny, ktoré dennodenne citeľne vnímame, sú dôsledkomľudského konania.
Zrazu máme poruke štúdie, že za všetko môže človek,začalo sa prstom ukazovať na tých zlých, ktorí doposiaľ bojkotovali Kjótos jeho zásadami, na svetlo sveta vyšli plány produkovať autá, ktorébudú šetrnejšie k prostrediu, vyhlásila sa hodina bez spotreby energie,vytiahli sa články o chovaní v medziach trvalej udržatelnosti, dopopredia sa tlačia alternatívne formy energie, výrub pralesov a ichzáchrana už nie je len agendou radikálnych ochranárskych skupín, a takďalej ...
Na planéte dnes žije mizivé percento ľudí, ktorí niesú nejakou časťou svojich každodenných potrieb zviazaní s činnosťou, ktoránegatívne vplýva na prostredie. Či už je to voda, vzduch, pôda, organizmy ...dovšetkého sme zabŕdli s cieľom čo najpohodlnejšie dôjsť k cieľu, t.j.zľahčiť si náš každodenný život. A tak sa veselo produkujú autá, ťažianerasty, prehrádzajú toky, klčú pralesy, spaľujú stromy, betónujú lúky, stavajúvežiaky, vypúšťajú plyny, ... pripadá mi to, takto napísané, ako lego hračka„postav si svoj svet".
Rozpínavosť ľudskej populácie v priebehuposledného storočia nadobudla obrovský rozmer a dopyt po našichkaždodenných potrebách, ktorý s tým išiel ruka v ruke, nebolkonštruovaný tak, aby jeho uspokojenie bolo zosúladené aj s ohľadom naekologickú stabilitu prostredia. Aspoň nie v prvých dekádach odpriemyselnej revolúcie sa nehľadelo na to, ako budú naše činy a konaniavplývať na prostredie okolo nás. Hlavne preto, lebo v tom čase sa ešte nepoznalidôsledky znečisťovania a absorbčná kapacita prostredia sa zdala nevyčerpateľná,tak sme veselo špinili. Neskôr, keď už nejasnosti okolo škodlivého vplyvunašich činov boli rozplynuté, sa nepristupovalo k nápravám hlavne preto,lebo človek nepoznal alternatívu (alebo nechcel poznať, alebo aj poznal, alebolo mu výhodnejšie zotrvať v starom systéme) ako to celé nahradiť tak,aby sa nezrútil rozbehnutý hospodársky kolos a zároveň, aby bola zachovanákvalita prostredia. A, prostredie sa ešte stále správalo tak, že zmeny, vyvolanéľudskou činnosťou, boli nepatrne sledovateľné, a ak k nim dochádzalo,tak predovšetkým v málo obývaných oblastiach (napr. pomalé topenieľadovcov na póloch, alebo vo vysokohorských polohách). Ročný cyklus išielzatiaľ v zabehaných koľajach a my sme nemali obavy o jehoradikálne zmeny. Až doteraz.
Perpetuum mobile by v tomto prípade bolo viacako zlatá sliepka, ale na zázrak sa spoľahnúť nemôžme. Ostáva nám teda veľkámetla, a hlavne ochota veci riešiť v obojstrannej spokojnosti. Lenže,kde začať? A hlavne, sme ochotní latku pohodlia znížiť? Určité signályhovoria, že nie. Ohlásená snaha Slovenskej republiky (aby sme nemuseli chodiťpre príklady ďaleko za oceán) žalovať Európsku komisiu ohľadne zníženiaemisných kvót, je len zrnkom v mori piesku nesnaženia sa postaviť svojmuosudu s triezvou hlavou. Boj o zotrvanie v medziach doterajšiehopohodlia, bez ponúknutia alternatív smerujúcich k šetrnejšiemu dopadunašich činov na naše prostredie, snaha o zvyšovanie ekonomickej, hospodárskeja od toho sa odvíjajúcej politickej nezávislosti, na úkor zdravéhoprostredia, to je ten hnací motor pre ničivú silu meniacej sa prírody.
Určité štúdie hovoria, že aj keby sme prestaliv tomto momente znečisťovať ovzdušie, tak sa proces zmien len tak, na našeželanie, nezastaví, a bude trvať aspoň storočie kým sa dostane dorelatívne podobného stavu, v akom bol na začiatku 19 storočia. Lenže to,žeby sa teraz všetko vyplo a my by sme sa vrátili do doby kamennej ječistá utópia, ale na druhej strane môžeme v dobe kamennej skončiť aj tak,ak neprestaneme egoisticky si špiniť do vlastného hniezda a tváriť sa, žesa nič nedeje. Zem už začala vysielať signály, že naše excesy nebude trpieťdonekonečna. Predsa len, je matkou nielen nás, ľudí (v tomto momente sme takýmičiernymi ovcami rodiny).
Možno máme oprávnený strach z výprasku, to mákaždé dieťa ktoré niečo pokazí. Možno sa ale nemusíme až tak veľmi stresovať.Možno sa oplatí nestavať sa zbytočne hlavou proti múru, ale nasadnúť na vlnuzmien, ktoré nám Zem pripravuje, a robiť len to, čo je nevyhnutnék nášmu prežitiu. Veď o to ide. Musíme si uvedomiť, že nie Zem je tázlá, ale že my sme boli zlí, a preto by sme nemali nastavovať zbranev záujme zadržania zmien, ale prispôsobovať sa im postupne.
Iste, budú obete. Už teraz sú. Ľudia sa nedokážu takrýchlo prispôsobovať významným zmenám na tvári Zeme, aké prebiehajú poslednýchpár rokov. Ako by sme aj mohli. Veď naša životnosť je príliš úbohá, aby sajeden organizmus v priebehu svojho životného cyklu dokázal preorientovaťz optima na iný stav, pre neho extrém. Stačí si spomenúť napríklad natisícky francúzskych mŕtvych, ktorí sa nevedeli vyrovnať s páľavou letnejnoci. Alebo záplavy, vyskytujúce sa s čoraz väčšou periodicitou, ktoré sosebou nesú stratu nielen materiálnu, lebo tá sa dá nahradiť, ale hlavne túnajvyššiu, ľudskú. Alebo dlhotrvajúce suchá majúce za následok hladomor,a boj o vodu. V Austrálii sa rozprúdila debatao recyklovanej vode, pretože je možné, že v blízkej budúcnosti budúdodávky pitnej vody na tomto svetadieli veľkou vzácnosťou. Kyslé dažde dnes niesú ojedinelým javom, a nad každou väčšou priemyselne rozvinutou oblasťourozsievajú svoju pustošiacu výslužku. Ubúda každoročne úrodnej pôdy, ubúdajúzdroje pitnej vody, naviazané na tieto straty sú aj úbytky v produkciipotravín.
No máme sa na čo tešiť.Všetky naše aktivity sú teraz zamerané len nadosiahnutie jedného cieľa, a to znížiť množstvo skleníkových plynovv ovzduší, aby sme aspoň čiastočne zabrzdili proces otepľovania Zeme. Dalisme veľké stop freónom, olovnatým benzínom, komínom bez filtrov. Niektoré veľkémestá začali diktovať minimá pre počet ľudí vezúcich sa v autách po ichnespočetných autostrádach, vlády určujú emisné limity. Podporujeme udržateľnézdroje energie (aj keď ich využitie tiež nie je vždy ide ruka v rukes prírodou, viď čínska vodná elektráreň), hľadáme vhodnejšie zdroje poháňanianašich vozidiel, zdroje pre poháňanie nespočítateľných elektro spotrebičov. Stačí to?
Veď stále ničíme zelené pľúca Zeme, ako sa zvyknúnazývať amazonské pralesy, a nielen tie. Každoročný úbytok drevín akoprirodzených požieračov oxidu uhličitého (CO2), jedného soskleníkových plynov, spôsobuje, že jeho koncentrácie v atmosfére stúpajú,a zvyšuje sa teplota Zeme. S tým súvisí aj otepľovanie moría oceánov, kde zmenou životných podmienok umiera fytoplanktón, veľkýspracovateľ tohto plynu. Ničíme si tak prirodzený klimatický stroj.
Aby toho nebolo dosť, zaberáme zelené plochya nahrádzame ich betónovými plášťami, ktoré nie sú schopné teploabsorbovať, odrážajú ho späť do atmosféry, ktorá ale teplo udržiava pod stálehustnúcou vrstvou CO2, namiesto prepúšťania do voľného kozmickéhopriestoru, čím sa ďalej zvyšuje teplotana Zemi.
Vysušujeme močiare, prehrádzame toky, zamedzujemeprístupu vody tam, kde by prirodzene mala prúdiť, čím schne pôda, hynúrastliny, ako prirodzení brzdiči erózie, a premieňame takto nepriamoornicu na púšť, ktorá tiež nevie absorbovať teplo (skúste ísť kempovať naSaharu).
Bol by som rád, keby sa príklady nášho protistojnéhokonania dali zrátať na prstoch jednej ruky, ale bohužiaľ to tak nie je. Našaspoločnosť nie je zatiaľ ochotná urobiť razantné zmeny a bojovať navšetkých frontoch, ale vybrala si len také, ktoré sú najviac vypukléa ktoré bežní ľudia považujú za najviac problémové. Lenže na zmeny, ktorésa okolo nás práve točia, sa nedá pozerať s videním väčšieho/menšieho zla,tu treba robiť poriadky kontinuálne.
Pokiaľ tak nenastane, vždy budeme stáť protivlastnej snahe o záchranu nás i zvyšku života na tejto Zemi,a čas sa nám kráti. Tak prečo si vedome klásť polená pod nohy? Kto má z tohoosoh?
