Celibátje len ďalším z výmyslov človeka, ako ovládať svojich blížnych. Ďalšounezmyselnou obetou ako ich k sebe pripútať a nedeliť sa o nichs nikým ďalším vychytralým. Kňazním nič nezíska. Naopak ide proti slovám Boha, ktorý káže ľuďom, aby sa množilia milovali. Ak má kňaz šíriť lásku a dobro, nemal by mať tiež právo ľúbiť a byť milovaný? Myslím žetakúto obeť Boh od neho nechce. Lenže Boh je tam hore a na Zemi ho zastupujelen človek, ktorý si často dovolí prekrútiť a prispôsobiť božie slovo vovlastný prospech. A v dejinách pápežstva sa toho poprekrúcalo toľko, že by sa ztoho dali napísať memoáre na niekoľko ton papiera.
Minulosť dáva za pravdu
Ľudí oddávna ovládal strach. Či už to bolo spôsobené, prenich v tej dobe, ťažko pochopiteľnými prírodnými úkazmi (zatmenie slnka,mesiaca, prelet kométy, zemetrasenie, búrka, blesk, krupobitie, ..), alebostrachom vychádzajúcim z obáv z ľudského konania (vojny, domáce násilie,otroctvo, ...), vždy hľadali niekoho kto by im pomohol, kto by od nich odvrátilblížiace sa nebezpečenstvo.
Strach bol dôsledkom toho, že sa zrodila armáda bohov. Prekaždú ľudskú činnosť, pre každý prírodný výjav. Ľudia ich stvorili. A zostrachu pred ich hnevom im začali prinášať obety.
Či už išlo o pradávne kultové obety zvierat alebo ľudí(často vysoko cenená obeta), neskoršie pohanské zvyky slávenia ročných období(známe pálenie Moreny), slávenia zeme (liatie medu, mlieka do úrodnej zeme),slávenie života. Obety za odvrátenie povodne, vojny, ohňa, chorôb, ... všadesamé obety. A samozrejme dobré bolo, keď pri tom všetkom asistoval povolaný(šaman, bosorka, felčiar,...), ktorý si prišiel na svoje. Keď nie peniazmi, takaspoň jedlom a nocľahom.
Bohovia neboli malicherní. To len šikovní manipulátorivyužili ľudský strach z neznámeho, cezeň začali ovládať prostý negramotnýľud a prikazovali mu prinášať obety, z ktorých mali naši bohmivyvolení prospech a úžitok.
Takto rástli a bohatli na obetách kulty bohov slnka, bohovmesiaca, bohov blesku, bohov vojen, a ktovie ešte čoho, častokrát naviazané najednu osobu a jej najbližších a podlízavých prisluhovačov, až kým tíneosvietení nedospeli, nezískali patričné vedomie, ich rozsah vedomostínadobudol väčšie rozmery, a cez sito poznania už neprenikli bohovia bájnychčias, ani ich samozvaní zástupcovia na zemi a pomaly v čase zanikali mnohénárody a s nimi aj ich viery a obety.
Forma ovládania ľudí ale nezaniká. Ona len plynuloprechádza storočiami, prezlieka si kabát a v sofistikovaných obmenách sa stálevkráda do našich životov.
New age, až kým to opäťneposrali....
Pred dvoma tisíckami rokov sa na scéne objavil novýnepoznaný prvok, láska k blížnemu. V čase uctievania pohanských zvykov tobolo niečo prevratné. Láska predsa nejde ruka v ruke so strachom. Naopakľudia by sa prestali báť, a mnohézvyky a s nimi aj ich vykonávatelia by zapadli prachom.
To ale toto novú učenie, tento pomaly sa prebúdzajúci kult oslavovaniaobety syna boha (dnes bežne nazývaný kresťanstvo) nezastavilo. Syna, ktorý saobetoval v mene lásky k ľuďom, nechal sa ukrižovať, vstal z mŕtvych a vystúpilna nebesia k svojmu otcovi, kde spravuje anjelský raj pre nás všetkýchspasených. Aspoň tak sa to píše v múdrej knihe, že zomrel aby sme my bolispasení od dedičného hriechu. Nedivímsa ľuďom, že sa zbavovali hordy nepriehľadných často krvilačných bohov, ktorýchsa len obávali a nahradili ich jedným, ktorý od nich nič nechcel len láskua dobro.
Lenže ako sa odvďačiť za toľkú poctu, lásku, obetu? Strachešte stále ľudí zväzoval, ešte stále mali potrebu niekomu niečo alibistickydávať, veď čo ak sa Veľký Syn urazí a zavrie predo mnou brány nebeské. Viera vovlastnú silu riadiť svoj osud ešte len bola v plienkach.
Netrápte sa milí moji baránkovia, v pravú chvíľu sa opäťnašlo pár múdrych hláv, ktoré spoznali silu v jednoduchej myšlienke (miluj abuď milovaný), využili potrebu ľudí dávať zo strachu bohu a vytvorili v menetejto idei obrovský obetný kolos pohlcujúci milióny obetí aj s ich bohatstvom,duchovným i materiálnym. Toto bohatstvo sa ale tentokrát nekrúti okolo jednejosoby (akoby sa mohlo zdať), ale okolo celej tejto mašinérie od pápeža až ponajzapadnutejšieho diakona.
A čo dostane ten obyčajný jednoduchý človek za svoju obetavúvieru? Večný život v raji. Šikovne oblbujúce. Smrti, a toho čo bude po nej sabojíme ako koza noža, tak prečo z toho poriadne nevyťažiť.
Cirkev, ale potrebovala na šírenie božieho slova a ryžovaniezlata dostatok dobrovoľníkov, ochotných šíriť jediné správne posolstvo. Predsalen biznis je biznis, radšej mne do vačku ako susedovi (rozumej radšejkatolíckej cirkvi ako napríklad židovstvu).
Takto sa na svetlo sveta dostali kňazi. Chodili medziobyčajným ľudom, ospevovali meno božie a popri tom sa aj bežne ženili,zakladali rodiny, mali deti. Cirkev sa síce snažila obmedzovať kňazov v ichsnahách viazať sa a uzatvárať manželstvá, ale začiatkom prvého tisícročia bolaväčšina kňazov ženatých. Boli bežnou súčasťou prostého ľudu. Až tak bežnou, žemajetok kňazov, neprechádzal na cirkev, ale ostával v rodine kňaza a jehorodiny. Milióny utekali z cirkevnej kasy, čo sa rozhadzovačným pápežom veľminepáčilo.
Koniec dobrým časom
Potom ale prišiel I. Lateránsky koncil (1123) za pápežaKallista II. (1119-24) s kánonom 21, ktorým sa zákaz žitia s manželkou stanovilako všeobecný zákon a po ňou druhá rana osudu, II. Lateránsky koncil v roku1139 za pápeža Inocenta II. (1130-43), ktorý kánonom 7 zakázal uzatvoreniemanželstva po vysvätení a existujúce manželstvá vyhlásil za neplatné. Duchovnísa museli oddeliť od svojich manželiek a rodín, inak boli zbavení duchovnéhopostu a oni a ich rodiny predané do otroctva. Ak nejaký ženatý muž mal byťvysvätený a súhlasila s tým jeho manželka, tá mala potom vstúpiť do kláštora amajetok kňaza pripadol cirkvi. V roku 1322 pápež Ján XXII. (1316-34) ustanovil,že iba neženatí muži môžu byť vysväcovaní, aby sa tak vyhlo prípadnémunesúhlasu zo strany manželky, čo bolo potom všeobecne uplatňované (klik).
Nič lepšie pápež vymyslieť nemohol. Získal si prísunmiliónov, lebo už nebolo potrebné míňať majetok cirkvi na rodinu kňaza, ale lenjeho samotného, aj to prosto a jednoducho. A ak kňaz nebol rušený rodinnýmživotom, ale sa len venoval svojej službe bohu, bol pre cirkev omnohoužitočnejší a dôležitejší.
Celibát splnil svoj účel. Kasa sa plnila, moc cirkvi rástlaa ako bonus získal pápež týmto krokom posunutie celibátu do polohy božskejšiehostavu. Vzťah muž - cirkev bol vyvolený, nadradený manželskému zväzku a zákonitedegradoval ženu do podradnej úlohy. Nemohlo byť lepšie, avšak začali problémy snespokojnými kňazmi.
Problémy sa kopia
Od začiatku praktikovania celibátu narážala katolícka cirkevna snahu jednotlivcov i celých skupín z jej radov o reformu tohto bludu.Dôvodov je niekoľko:
nespokojnosť kňazov s tým, že ich zbavili práva na slobodnúvoľbu, zavedením povinného celibátu (v čase absolutistickej moci to možno ešteprešlo, ale v súčasnosti sú silne tlaky na dodržiavanie slobôd jednotlivca),
vyčlenenie sa z bežného spoločenského života (ľudská túžbabýva veľmi silná, a kňazi si niekedy volia cestu izolácie od ľudí, minimálnehokontaktu s "hriešnym pohlavím" a praktikujú len obrady),
nepochopenie manželského života, a od toho sa zle odvíjajúca,alebo vôbec nepraktizujúca socio – psychologická práca (často sa zamýšľam nadtým ako môžu kňazi praktikovať predmanželské sedenia. Manželstvo by obohatiloosobný život kňaza, vedel by lepšie poradiť manželstvám z vlastnej skúsenostiako riešiť problémy, a ktovie možno by priamo pod svojimi krídlami vychovávalďalšieho apoštola.),
osobné tragédie (nenaplnené lásky, znásilnenia, zneužívania,samovraždy, existencia detí, ku ktorým sa kňazi nechcú alebo nemôžu priznať,...),
každoročné znižovanie v radoch novoprišelcov do seminárov, ajz dôvodu nemožnosti založiť si rodinu,
manželský zväzok by bol konečne cirkvou uznaný za rovnýcelibátu (dnes má tento formu akejsi vyššej duchovnosti), a tým by sa ajobnovila nezastupiteľná úloha ženy v cirkvi, ktorá bola stáročia degradovaná dopodradnej role a vykresľovaná ako hriešnica, diablov sluha, a odstránila by sa jejdiskriminácia.
Katolícka cirkev však je stále neústupná a tvrdošijne bránitoto svoje zlaté teľa. Nevie sa poučiť z minulosti, kedy pre jej nezáujemreagovať na tieto a iné podnety došlo k reformácii a vzniku protestantskýchcirkví, v ktorých sa úspešne skĺbili manželstvo a duchovné poslanie.
Jej neochota reflektovať na nové prúdy doby, nové názorovémyslenie ju odsúva stále ďalej od bežných mladých ľudí a môže ju to stáť hlavu,ktorá je už aj tak po dvoch tisíckach rokov a neprestávajúceho boja o mocznačne poškodená a opotrebovaná.
Nájde sa riešenie?
Kardináli mali pri voľbe nového pápeža v rukách veľkúzodpovednosť za budúcnosť cirkvi a od ich rozhodnutia závisel jej ďalší chod.Fakt, že si zvolili zástancu starého konzervatívneho prúdu nám dalo odpoveď naotázku, akú cirkev chcú mať, a aj na to, ako sa počas tohto pontifikátu budenarábať s otázkou celibátu.
Pápež tento týždeň zvolal stretnutie vysokých vatikánskychpredstaviteľov, na ktorom budú preberať celibát. Problémom ale je, že sa budúzaoberať len individuálnymi žiadosťami kňazov, ktorý sa chcú oženiť, alebo sauž oženili a chcú sa vrátiť do kňazskej služby, a nie tým čo by bolopotrebnejšie, a to celkovým významom celibátu pre katolícku cirkev, otázkoujeho nevyhnutnosti, a mali by rozprúdiť širšiu verejnú diskusiu o tejto téme.
Ako sa však Vatikán nechal počuť, schôdzka nebude mať zacieľ otvárať takúto diskusiu, ani pripravovať pôdu na zmenu platných pravidielv tejto oblasti.
Je teda isté, že v najbližších rokoch nedôjde k žiadnemuliberalizovaniu pohľadu na tento symbol katolíckej cirkvi a naďalej bude prísnedodržiavaný status quo. Je to škoda, pretože by stačilo dať kňazom len sloboduvýberu, ale to by sa asi musel prehodnotiť celý hodnotový systém v tejskostnatelej inštitúcii.
Ak však Ratzinger nechce, aby sa cez sito poznania pomalyneprepadla aj jeho cirkev do zabudnutia, musí poriadne zaveliť do útoku, abydokázal osloviť mladých ľudí a pritiahnuť ich k cirkvi, aj cez nemenné postoje,ktorými sa cirkev riadi už storočia. Bude to pre neho ťažká úloha.
Či na to bude mať silu ukáže čas, ktorého ale nemá nadostač,lebo podľa štatistík je v seminároch stále menej adeptov na kňazov, a mladíľudia nemajú veľkú motiváciu navštevovať božie stánky, možno aj pre izolovanosťjej obyvateľov.
