V tejto zemi zore nebolo v to ráno purpurové, lenvytrvalý dážď plakal nad zmareným životom.
Zomrel rotný Rastislav Neplech, člen vyslaného slovenskéhokontingentu v Iraku. Vojak, ktorý zasvätil svoj život vojenčine, zdravotník brániaci mier červeným krížom, ročník 74, ženatý, dve deti. Stručné informácie, ktoré by jeho vrahovasi nezastavili pred tým, čo spravili. Ich v podstate ani nezaujímalo kto zomrel, ale že niekto zomrel.
Tá perverzná túžba po smrti v mene Alaha, v menevlasti, v mene ..., túžba zabíjať každého, kto je iný, je pre mňanepochopiteľná. Čo vedie človeka k tomu, aby vraždil? Ako v tom môženachádzať zmyselnosť? Ako si môže myslieť, že zabitím človeka – „nepriateľa“bude lepší, spasený? Ako môže byť jeho jediným cieľom v živote túžba zabiť v meneviery, v mene vlasti, v mene ...?
Nedávno som sledoval dokument o samovražednýchatentátnikoch. Bol tam rozhovor s matkou, ktorá bola hrdá na „mučenícku“smrť svojho syna. Má ešte ďalších troch a bude sa modliť k Alahovi,aby na jej rodinu zoslal ďalšie „šťastie“. Ona dobrovoľne, bez zjavnej bolesti,hovorila o tom, že svojich synov porodila pre Džihád. Žiadne školy, priateľstvá, manželky, deti,vnúčatá, ... život. Ona pre nich vybrala smrť už v momente počatia. Alahto tak chcel, Alah buď večný. Absurdné? Možno pre mňa, ona to vidí inak.
Keď som bol malý, obával som sa čertov a pekla. Vrajtam skončím, ak nebudem dobrý, budem robiť neplechu a neposlúchať. Žiadne rečio tom, aby som zabil Deža od susedov, lebo je cigán, lebo verív iného boha, lebo žije, lebo je. Len edukačné motivácie, ktorých jedinýmcieľom bolo vychovať zo mňa slušného tolerantného človeka. A pomohlo to.Aspoň podľa mňa.
Predstavte si malých arabčekov, ktorým rodičia dennodennevštepujú, že ich Alah neprijme, ak nebudú bojovať s jeho nepriateľmi. A najlepšie bude, ak ichzabijú. Čím menej nevercov na zemi, tým lepšie miesto pre život .... Tak sapotom nečudujme.
Veď jediné čo môžu vo svojej biede získať, pretože väčšinaz nich pochádza z biednych pomerov, je uznanie okolia. Samoľúbosť „heroického“činu. A smelo kráčajú k tomuto uznaniu. A že to je cesta cezmŕtvoly, to ich netrápi, veď obete sú aj tak neverci. Hitler zvykol hovoriťo podľudoch na základe rasy, u nich sme podľudia pre našu odlišnúvieru ... Absurdné? Áno, ale u nich je to tak.
Keď už od mala vštepujú najbližší svojim deťom, že zabitiečloveka - neverca nie je zločin, ale spasenie, nemusíme sa potom čudovať, keďmladý muž na prahu dospelosti vezme zbraň, alebo spraví zbraň zo seba, azabije. A čo je ešte závažnejšie, na túto nezmyselnú cestu bez návratuverbujú aj mladé dievčatá z rodín takzvaných zradcov (napríklad arabpracujúci pre žida, nepredstaviteľná potupa), ktoré vlastnou „mučeníckou„smrťou vykúpia rodinu z potupy a očistia jej meno. A čím viacnevercov zabijú, tým budú bližšie k Alahovi.
Nechcem ale generalizovať. Určite sa nájdu aj Arabi, ktorýchjediným zmyslom života nie je koketovanie s myšlienkou ukázať sa predAlahom v „dobrom svetle“. Ich hlas jezatiaľ ale veľmi slabý. Inak by sme tu nemali napríklad Ahmadínedžáda.
Možno, že pravoverní nastavili aj nástražný výbušný systém,ktorý zabil Rasťa (nech mi všetci odpustia moju familiárnosť v tomto prípade, aj keď som Rasťa osobne nepoznal. Ale pri tomto článku inak neviem a on myslím by nenamietal). Mal tú smolu, že bol v nesprávnom čase na nesprávnommieste. Im nešlo o neho ako Rasťa, im išlo o neho ako neverca,vojaka, nepriateľa. O ďalšiu čiarku na zozname obetí v mene ....
To však jeho rodine nepomôže. Nevráti im otca, manžela,priateľa. Nedá im racionálne vysvetlenie toho čo sa stalo, lebo v tomtorozum nie je. Je to len cit, a ten býva silnejší ako rozum, zvlášť, ak jerozum cielene vymývaný dlhodobou propagandou. Ako povie matka svojím deťom, žeich otca zabili, lebo bol iný? Ako môže od nich potom chcieť, aby bolitolerantní k iným? Bude to pre ňu veľmi ťažká úloha.
Niekto by mohol namietať, že tam nemal ísť, nič by sa munestalo. A keď sa tak rozhodol, tak mal rátať on aj jeho rodinas takýmto rizikom. Súhlasím, ale nie je povinnosťou slobodných brániťa šíriť slobodu?
Či boli dôvody na napadnutie Iraku správne alebo nie, toteraz riešiť nemienim. Pre mňa je teraz dôležité, že Irak sa sám nepostaví nanohy, a je našou povinnosťou mu pomôcť a zabezpečiť, v mene mieru,aby v ňom bol aspoň relatívnyporiadok. Nechať všetko na amíkov, aj keď by si to zaslúžili, by bolo pchaniehlavy do piesku, a mohlo by sa sťať, že toto pštrosie gesto by sa obrátiloproti nám. Preto vyslanie našej misie považujem za správne. Tí muži súvycvičení pre takéto akcie, a ich účasť v Iraku len zvyšuje ichprofesionalitu.
Na čo sa však nedá nikde pripraviť, je podpásové konanie,akým sa prezentujú rôzne akčné skupiny v Iraku. Nebol na to vyškolený aniRasťo, aj keď v mysli určite vedel, že to riziko tam stále je. On aleostal. Ja ho za to obdivujem. Ja by som tam nešiel. Som v tomto prílišzbabelý a som rád, že tu máme mužov, ktorí sa neboja. Aspoň navonok nie.
Výnimočne sa zhodnem s názorom nášho pána premiéra,ktorý vyzýva kompetentných, aby zabezpečili bezpečnosť našej misie, inakprehodnotí jej nasadenie v rizikových oblastiach. Neviem či mu ideo tých vojakov, alebo si len prízemne naháňa body, lebo v terajšejsituácii je jasné, že tak skoro asi v Iraku pokoj nebude. Ale budem rád,ak sa aspoň pomaly, aj na základe takýchto tlakov, začne usádzať pokojv Iraku, aby tá nezmyselne zmyselná smrť Rasťa nebola márna.
Dúfam, že tam kde je, už nie sú žiadni bojovníci v mene... aj pre pokoj nás ostatných, ktorísa tam ešte len chystajú.
