Mám 27, a silnú devízu v podobe dobre spaľujúcehotela. Nikdy som netrpel nadváhou, skôr by som povedal, že väčšinu doterajšiehoživota som mal problém sa vôbec udržať vo svojej váhovej kategórii, ak by somto mal brať cez BMI index. Skôr som sa pohyboval na spodnej hranici optima.Niekedy som mal pocit, že môžem zjesť čokoľvek a nikdy nepriberiem.Myslím, že táto viera v dokonalosť tohto „spaľovacieho motora" mi ovládlimyseľ natoľko, že som prestal vnímať prvé príznaky spomalenia jeho aktivity, čosa prejavovalo ukladaním tuku v najsexi zóne každého tela, bruchu (môjosobný názor).
Prvú výraznú zmenu vo váhe som postrehol, keď somprestal fajčiť. To som pribral 10 kíl a moje telo odvtedy šľape na 70kilogramovej rýchlosti. Túto zmenu som privítal, lebo som si konečne moholobliecť aj elastické tričko bez toho, aby na mne viselo. A aj reakcieokolia boli zväčša pozitívne v tom duchu, že som konečne dospel. Fakt, žemi váhu upravil tuk usadený v prsiach a bokoch som v tom časeakosi nevnímal negatívne.
Predminulú zimu som pribral 5 kíl. Pohodička,nevtrepal som sa do 3 riflí, tričká som preťahoval cez hlavu s väčšounámahou ako doteraz, a aj schody ma sem tam potrápili. Začal som pretoprehodnocovať svoj postoj k môjmu telíčku, ktoré sa už netvárilo prispaľovaní všetkého čo som doň strčil tak, akoby malo energiou zásobovať polrepubliky. Netvrdím, že zlenivelo, len nestíhalo stráviť pol kila grilovanýchkuracích krídelok na večeru (mňam mňam) tak, aby mi tuk neostal v bokoch.Ja viem, príliš veľké nároky som kládol na to moje chúďa, ale nebolo by tokrásne, keby makalo jak fretka celý život : -). Je to mrška jedna, ale aj takma prinútila, že som začal po večeroch chodiť na jarné prechádzky do prírody(mal som šťastie, že som býval v tesnej blízkosti Horského parku podKamzíkom), kúpil som si bike, ktorý sa stal mojím dvojčaťom, zredukoval som sijedálniček a úspech sa dostavil za štvrť roka, keď mi váha opäť ukazovalamoju obľúbenú sedminu s nulou.
Odvtedy si váhu držím stabilnú, a je to aj tým,že som si začal uvedomovať, že za krátkodobým uspokojením mojich nenažranýchchúťok (aj keď niekedy sa neovládnem a s mľaskotom do seba natlačím„tučné svinstvá") sa skrýva potom tvrdá drina „pri upratovaní". Živočíšny tuksa pre mňa stal postrachom číslo jeden.
‚Ja mám brucho tak akurát!' ... ?
Určité veci si začnete všímať z iného uhla, ažkeď Vám dá niekto dobre mienenú radu, ktorá na Vás začne časom (najprv sa musídobre uležať a vstrebať do mysle) fungovať ako úspešne sadnutá facka. Takápozitívna spätná väzba.
Tak to bolo aj so mnou a mojím pohľadom na mojuokrasu. Váhu som mal stabilne sa držiacu a ostatné ma už nezaujímalo.Lenže chrobáčik už bol nasadený a vŕtal sa mi v hlave dovtedy, kýmsom sa nezačal zamýšľať nad možnosťou striasť sa „želatínovej okrasy podpupkom" a nahradiť ju nejakým pevným svalstvom. Taká ľahká matika, nič saváhovo nezmení, len zmením pomer tuku k celkovej stavbe tela (ľahkonapísané, ťažšie realizovateľné, a to už nehovorím o udržaní správnehopomeru : -)).
Tak som sa dopracoval nakoniec k tomu, že nastaré kolená začínam cvičiť. Pomaličky, najprv cez moje obľúbené prsia vo vode,a postupne nejaké to aeróbne cvičenie na suchu.
A ako to dopadlo, to už bude predmetom novéhočlánku. Opýtajte sa o rok : -)
