Čakal som na autobus. Vonkuprituhlo, myslím, že ten tam hore sa rozhodol šetriť podľa vzoru našej vlády,čo je fajn, ale prečo nelogicky skresal dodávky tepla na polovicu to nechápem.Fúkal nepríjemný vietor a ja som mal v tomto nečase stráviť ešte 15minút.
Toť povedľa stála novážltočervená samoška. Dokončili ju len nedávno. Pamätám sa, keď na tej „lúke" saodohrávali tuhé zápasy, vždy keď došiel nekompromisný vietor rozhodca,medzi igelitovými sáčkamia papierovými letákmi a nikto nikdy neprišiel na to kto vyhrávaa kto prehráva. Hra bola o to viac zábavnejšia, keď sa neposlušní psíexhibicionisti rozhodli zvrátiť priebeh zápasu pokusom zahryznúť sa jednejalebo druhej strane do zadnice, a keď im to nevyšlo, tak sa na to aspoňpekne vyondili. Teraz je remíza. Natrvalo. Ihrisko doslúžilo. Teraz tu máme Ju.Už čakám kedy začnú opäť zápasy. Jej tašky s Jej letákmi. Myslím, že tobude už čoskoro.
15 minút je dosť dlhá dobana kúpu chleba. Doma sa stenčili zásoby už len na krajec trojdňovéhoa moja skúsenosť mi vravela, že s ním veľkú dieru v žalúdkunezaplátam. Povedal som si, že stihnemnakúpiť, ešte sa aj otočiť a chytiť bus. Pre istotu som ale skontroloval triďalšie odchody nech som v obraze, keby som nestihol tento.
No čo budem hovoriť,nestihol som. Ako to už u mňa býva, chlieb som skoro zabudol kúpiť J, ale zato som si rozšíril zbierku čajovýchpohárov, tentoraz s logom Teekanne, ku ktorému dávali dve balenia čajov,a keďže mi už doma dochádzali rezervy, tak som neváhal a balenieskončilo vo vozíku. Ako som si tak kráčal k pultu s pečivom, vozíkalkoholik zabočil medzi vína a zastavil sa pri ríbezľovom. Mám rád jehovýraznú chuť po čiernych ríbezliach. Vozík ma pozná. Pribalil som si jednufľašu nech má radosť on aj ja. Chlieb som ešte stále nemal. ... Čo to nevidím,veľké balenie jabĺk v akciovej cene. Mám či nemám doma jablká, hm?V takýchto chvíľach mám vždy zatmenie. Pre istotu vezmem, aby somnebanoval, že nemám do čoho doma zahryznúť.
Čas prekročil požadovanýlimit, tak som spomalil temto a začal sa pekne prechádzať, veď mám ďalších15 minút. Využil som, že pri šunke nikto nestál, tak som si nakúpil fajnovúklobásku, nech mám večer čo s pôžitkom tlačiť do seba. Najlepšie po 22.00,neprístupné ...
Veci sa mi pekne nakopili vovozíku, keď som si spomenul načo som vlastne vošiel do Jej priestorov,a nebolo to len pre pocit tepla, z ktorého som sa nechcel vyzliecť.Pekný čerstvý okrúhly voňavý chlebík. Minule som kúpil balený krájaný pekneplesnivý, nikdy viac taký. Zbalil som veľký kilový rascový, nech ma aj zduje.Doma si dám hneď „kromku", milujem chuť čerstvého chleba. Taký chutí najlepšiečistý, bez prísad maslových a iných.
Všetko vyzeralov najlepšom poriadku, čas dobrý, nákup hotový, tak som sa pobral platiť.Obyčajne si nosím pevnú plátennú tašku so sebou, v prednej priehradkemojej pracovnej kabele, keby som náhodou mal nutkavú predstavu, že ide vojnaa ja vykúpim obchod. Ale dnes nie. Som si spomenul, že som si včera robilporiadok vo veciach a tašku nevrátil nazad na miesto kam patrí. No nič sanedeje, nejakú umelinu si kúpim. Veľká žltá, s červenobielym logom, mámrád žltú taká pekná hrejivá, hneď mi je lepšie, že sa mám v čom odniesť.No len do chvíle, kým na taške nepovolil šev na boku. Tetuška bola milá, vrajsi môžem tašku vymeniť, tak som vyložil už naložené, veľa roboty mi to nedalolebo už väčšina nákupu bola povyliezaná cez vzniknutú dieru, a začal somodznovu s pocitom predtuchy, že to týmto neskončilo ... fúha druhá taškavydržala, to je výhra, môžem zaplatiť (až ma zamrazilo, keď som nenašiel kartu,ale našťastie mi hotovosť vyšla presne na korunu, peňaženka to vedela skôr akoja koľko miniem, nabudúce dám na ňu) a odviezť sa domov.
Mám rád dobre načasovanéveci. Prišiel som na zastávku, nastúpil na bus, ktorý nebol výnimočne preplnenýdeckami vracajúcimi sa zo školy, a išiel s dobrým pocitom, že taškaešte drží pokope,.... zatiaľ. Sadol som si blízko k dverám za šoféraa sledoval z okna ako sa pomaly mení šeď starých blokov v pestrúpaletu farieb. Zatepľovanie je dobrá vec. Jeden dom sa mi obzvlášť páči,zeleno-žltý, teraz pri odchádzajúcich farbách prírody a nástupe sivejbeznádeje pôsobí povzbudivo sviežo a optimisticky.
Zo zadumania ma prerušilzvuk prasknutého plastu. Neuvedomil som si vek busu a nejako som sasilnejšie pritlačil k jeho stene lakťom, a keď tá starenka bočila,tak som sa celou váhou zaprel do jej steny až to nevydržala a praskla.Taká malá prasklina. No to mi ešte chýbalo. Našťastie si to nikto nevšimol,lebo tá starina hrmotala a vrčala, že ani vlčie zavýjanie by nebolo počuť,nieto ešte toto. Skúste si prelomiť pravítko ak máte po ruke, bol to podobnýzvuk. V tej chvíli som úplne zabudol na tašku a dôsledky jejprasknutia....chyba!! Moja túžba rýchlo vypadnúť zo spoja, ktorý sa každúchvíľu mohol rozpadnúť ma naštartovala a na mojej zastávke som schmatoltašku a poďho von. Lenže, niečo ma zastavilo. Taký tichý dutý zvuk, aký ani nezaregistrujete narušnej ulici. Ale hoci som v tej chvíli nemyslel na tašku, moje podvedomieočakávalo, nejakú lumpárinu, a bolo po celý čas v pohotovosti (chválamu za to). Hlava vyhodnotila tento ľahko prehliadnuteľný zvuk ako rizikonajvyššieho stupňa. Otočil som sa a na schodoch bol môj nákup. Nie celý,len drobnosti, ktoré dokázali preliezť na slobodu cez prasknutý šev na boku. Natom istom boku ako to bolo pri jej sestre v obchode. Tuším sa dohodli mrškyjedny. Pozrel som sa na šoféra, a v jeho tvári som zbadal letméznámky škodoradosti. Alebo som si to len namýšľal? ... Našťastie niktonevystupoval ani nemal v pláne nastúpiť týmito dverami.
V duchu som saprefackal, aby som zistil že to nie je sen, vyslovil pár nadávok nažlto-bielo-červenú samošku, opatrne som zložil „tašku" na zem so zvyškom nákupu(ešte že sa ríbezľovka a jablká nerozhodli ísť trochu na vzduch, to by somtak skoro nerozdýchal), a začal zbierať veci (čokoláda, vanilkový cukor,tik-tak, saláma,..). Hlúpy cukor sa zatúlal až pod autobus, bodaj ho, ešteženepršalo. Keď som skončil, letmo som kývol šoférovi na vďaku, že počkals odchodom a odtiahol som sa na zastávku. Rozmýšľal som ktov tejto chvíli zo známych má voľné auto, ale rezignovane som si uvedomil,že to skončí na mojich pleciach a budem sa musieť nejako odtiahnuť domovna vlastných. No milá vyhliadka. Skontroloval som ako je na tom fľaša s pohároma jablká, zaviazal rúčky na igelitke nech sa uzavrie aspoň jeden otvora niesol som ju ako batoľa na jednej ruke, v druhej ruke pracovnákabela, na ktorej sa mi minulý týždeň odtrhla pracka od remeňa na plecea doteraz som to neopravil, ja debil ako som si v tej chvíli nadával.Keby som ju mal prehodenú cez plece, tak by som mal voľné obe rukya ľahšie by sa mi ten poklad niesol. Ale takto ...
Takto sa dva následkynavzájom nesúvisiacich nehôd spojili, aby sa situácia výnimočne skomplikovalaa mne sa pekne zadarilo v tej chvíli. Krok za krokom opatrne aždomov. Ak ma niekto videl tak musel mať srandu. A hlavne ja zo seba.Cesta, ktorá mi obyčajne trvá 4 minúty (mám to zmerané, aby som vedel stíhaťspoj - taká poistka) mi teraz trvala 15, s prestávkou na prekrvenie ruky.
Doma letelo to, čo bolo eštepred hodinou igelitová taška, do koša. A druhým krokom bolo, že som sipribalil svoju obľúbenú plátennú tašku, ktorá ma ešte nesklamala.
Teraz vždy, keď idem okolo„mojej samošky" , tak sledujem či sa už začal zápas. Predsa len tašky asizačali nežnú revolúciu za slobodu nakúpených vecí. A kto by už ťahalnepotrebný kus igelitu domov, je predsa jednoduchšie ho nechať pohodený priodstavenom vozíku. Nech sa len pekné hrá vo vetre, keď už chcela štrajkovať.
Alebo je problém niekde inde? ....
P.S. 1 jablkásom doma mal J
P.S. 2 ospravedlňujemsa dopravnému podniku Bratislava, že som spôsobil škodu na jeho majetku
