Vo vysokej budove na strede námestia sedia 4 králi. Každý z nich má na hlave korunu a v ruke žezlo z dreva. Čo ony povedia, to sa bude diať, len ja som to spravila ináč. Už aj lísty sa hýbu podľa nariadenia. Nič na tomto svete nie je slobodné. Ako pani králi povedia, tak musí byť. No oni sú nič! Sú to len chamtivci túžiaci po moci, hnusné krysy , ktoré sa plazia okolo mojich nôh. Zašliapnuť ich! Háveď jedna odporná, ničiaca vzduch vôkol nás. Byť na mne ... Sú horšie ako jedy, ktoré len čo sa dotknú vášho jazyka zomriete. Na hranicu s nimi! Upáliť ich ako zdochnutých psov!
Zdola počuť hlasy. Celá dedina, všetci tí roboty, ktorí nedokážu samy ani dýchať, nie to ešte myslieť, sa zhromažďujú. Králi ich posúvajú, ako šachové figúrky ku mne. Otváram okno a vystrčím z neho hlavu. Vtáčik už odletel. Keby som aj ja tak mohla roztiahnuť ruky a odísť tam, kde budem slobodná. Také miesto však už neexistuje. Ja stále myslím, ako človek ktorý má v srdci lásku, no i smútok a práve to ma robí človekom.
"Zmyje!", skričím dole, keď vidím, ako sa drevo na drevo kladie. Hranica sa stavia, ale nie pre tých čo si to zaslúžia. Tá patrí mne a nikomu inému. Už stĺp sa stavia, NIE, ja nechcem umrieť upálením. Mám však na výber? Nechcem, nechcem sa pozerať na záhubu ľudstva. To, že umriem ja ma bolí menej, ako to, že ľudstvo umrie so mnou.
Buchot kladiva sa ozýva a ja mám posledné slobodné myšlienky. Rebrík opierajú o vežu a ja mám zísť dole. Odmietam! Nedovolím nikomu aby zničil moju dedinu. Po rebríku vychádza jeden z robotov. Okno je dostatočne veľké, aby sa také čudo cez neho prestrčilo. Robot sa postaví predo mňa. Dívam sa naň a zisťujem, že je to krčmárov syn. Je vysoký skoro 2 metre, a tak nemám šancu nad ním zvíťaziť. Sadám si na posteľ oslovím ho "Tomáš", vyslovila som jeho meno a on sa trhol. Už dlho mu nikto takto nepovedal, králi ich označujú iba číslami. "Tomáš", zopakujem jeho meno. "Pamätáš si na mňa? Spomínaš na naše detstvo, na to ako sme sa spolu hrávali? A vtedy, keď si bol tak veľmi chorí a nemohol si ísť von, ostala som s Tebou až kým si nevyzdravel", postavila som sa a prišla k nemu. Dotkla som sa jeho ruky a on ma tiež chytil za ruku. Na chvíľku som si myslela, že som ho prebrala a on už nie je viac robot, ale mýlila som sa. "Budeš upálená", povedal priamo a už ma ťahal dole rebríkom. Nemá zmysel sa brániť, keďže ja som sama a ich je veľa. Len čo sa dotkli moje nohy matky Zeme a brat vietor mi vlasy rozfúkal, prišiel ku mne jeden z kráľov. Jeho chôdza skôr pripomínala gúľanie, keďže bol malý a tučný. Otvoril ústa a z nich vyšiel piskľavý hlas, "máš poslednú šancu pridať sa k nám". "Nikdy!", povedala som pohŕdavým tónom. "Upáliť", zakričal a dvaja roboty prišli ku mne a chytili ma za plecia. Tlačili ma pred sebou a ja som sa blížila k hranici. "Prebuďte sa, ľudia! Vy nie ste roboty!", začnem kričať. Otočím hlavu v bok a už vidím, len blížiacu sa päsť.
Vrany nado mnou lietajú, keď hlavu k nebu dvíham. Pozriem sa na robotov, ktorí sedia pod mojou hranicou a pozerajú na mňa. Plamene sa dotkli mojich bosých nôh . Zo začiatku cítim jemné šteklenie, no potom sa plamene prudko dotknú nôh. Kričím, hlasno kričím, no aj tak ma nikto nepočuje. Vidí, ale nepočuje, tak potom aký to má význam? Už nohy mám v plameňoch a ja dúfam, že mojou smrťou nezomrú aj oni. V hlave posledné myšlienky. Spomínam na svoju dedinu, keď som bola ešte malá a ona bola slobodná. Spomínam na mojich rodičov, ktorí položili život za mňa a ja teraz dávam život za moju rodnú vlasť.
