Zeitgeist – Moving Forward, takýto názov nesie film od autora Petra Josepha. Jeho teória o svete a ľuďoch sa odzrkadľuje práve tu. Je to už v poradí tretí film z dielne autora. Prvé dva filmy mali medzi ľuďmi dobré ohlasy a preto som si túto ďalšiu časť pozrela aj ja. Zozačiatku som sa zdráhala, keďže takéto filmy nepozerám, no nakoniec som si ho predsa len pozrela a naozaj neľutuje.
Tak tomu naozaj nechápem. Pri slove homosexualita sa veľa ľudí tvári zhnusene, ako keby to bolo niečo zlé, niečo protizákonne. A pri tom je to len láska, láska k tomu istému pohlaviu. Veľa ľudí chce túto lásku zakázať, lebo sa boja niečoho nového. Boja sa niečoho, čo nepoznajú.
To, že slovenská skupina IneKafe bude mať turné po slovenských a českých mestách s ich novým albumom Právo na šťastie, vyvolalo medzi mladými šialenstvo. Samozrejme, že medzi tými, čo ich počúvajú. Toto šialenstvo sa začalo v Prahe a o pár dní skončí v Bratislave. Medzi tým navštívili mestá ako Pardubice, Brno, Trenčín, Košice a veľa ďalších. Zastávku mali aj v Prešove a práve na tomto koncerte som nemohla chýbať ani ja.
Pred tromi mesiacmi som začala zarábať viac peňazí ako som dovtedy mala. Keďže som za toto obdobie vyskúšala až tri práce suma sa pohybovala, ale to nebolo podstatné. Základ bolo, že som zarábala a že som sa tým dokázala uživiť. Nemusela som nikomu hovoriť načo dávam tých 5 eur či 20. Mala som sumu peňazí s ktorou som vedela, že musím vyjsť do konca mesiaca a stále sa mi to nejako podarilo. No stalo sa to, čoho som sa najviac obávala. Upustila som z mojich hlavných cieľov .
Keď som v 5. ročníku ZŠ prestúpila na 8.ročné gymnázium, učiteľka zo slovenčiny nám po pár dňoch dala diktát. Na ten nikdy nezabudnem ani na slová, ktoré mi pri ňom povedala. Diktát bol o Yetim a mala som v ňom 21.chýb. Zdrvujúce. Nikto nemal viac. Vtedy sa ma učiteľka spýtala či nemám dysgrafiu alebo dysortografiu. Ja som len stále pri katedre a mlčala som. Celá trieda, do ktorej som chcela tak strašne zapadnúť sa na mňa dívala. Ja som len pokrútila hlavou a zahanbená som sa vracala na svoje miesto. Mala som pocit, že si poza môj chrbát moji spolužiaci šepkajú „Hahaha, to je tá, čo nevie písať!“
Žime každou sekundou lebo život nám uplynie medzi prstami a ani nebude vedieť kedy. Zrazu budeme starý, sedieť v hojdacom kresle pred naším domom a spomínať na to, ako sme boli mladý. Vedľa nás bude sedieť náš manžel/manželka, alebo najlepší priateľ s ktorým sme toho strašne veľa prežili a zrazu si uvedomíme, že sme nikdy nedosiahli to, čo sme naozaj chceli.
Niektorý ľudia majú už pri narodení alebo počas detstva zabezpečenú budúcnosť. Ich rodiny sú bohaté, vplyvné, slávne a tak sa oni nemusia báť o svoju budúcnosť. Medzi takýchto „šťastlivcov“ patrí aj Oktavián, neskôr známi ako Ján XII. Jeho otec bol mocné knieža a vládca Ríma, ktorý donútil vplyvných Rimanov prisahať, že jeho syna Oktaviána zvolia za pápeža. Kto mal vtedy vedieť aký skazený je Oktavián? A možno jeho otec o tom vedel a dúfal, že keď zasadne na svetský stolec, tak sa zmení. To všetko sú už len otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď.
Ľudia nedokážu dusiť pocity v sebe a tak vyhľadávajú iných ľudí, ktorým sa môžu zdôveriť a oni ich vypočujú, utešia, poradia. Aj ja som sa stala bútľavou vŕbou pre jednu z mojich kamarátok. To čo sa stalo jej, by som nepriala ani tomu najhoršiemu nepriateľovi. Poznačí ju to na celý život.
Ľudia sa v názoroch rozchádzajú a schádzajú. Jedným sa páči to iným zase tamto. Istá skupina ľudí si radšej pozrie telenovelu, iný reality show a ďalší rozprávku. Každému sa páči niečo iné, ale celé Slovensko pozerá hokej. A ešte keď jedným z tímov je to naše a koná sa to na územi našej republiky, tak je to úplne najlepšie.
Dievča stojí na boku miestnosti. Hudba sa ozýva všade navôkol nej a ľudia, tí tancujú ako o život, no ona nie. Hlavu má sklonenú a díva sa na svoje nové botasky. Tričko bielej farby a modré nohavice obopínajú jej oblé krivky. Vlasy nádherne učesané, oči krásne namaľované. A všimol si to niekto?
Škoda, že sa to nedá, bolo by to o toľko jednoduchšie. Niekto by mi napísal všetko čo by som urobila, všetky moje myšlienky, pocity a chovanie. V jednej chvíli milá, inokedy zúrivá a ja by som pri tom nemusela nič urobiť. A končilo by sa to happy endom. Nie je podstatné, či by som v závere knihy zomrela, alebo nie, lebo smrť môže byť vykúpením, čiže v podstate sa to aj tak končí šťastným koncom.
„Hej krpec! Poď sem!!!“ zakričal mohutný chlapec opierajúci sa o skrinku. Krpec, ako ho on nazval, odvrátil pohľad od zeme a zadíval sa naň. Pomaly k nemu prišiel. Ku mohutného chlapcovi sa postavili ďalší dvaja, podobní jemu. Krpec stál pred nimi a dúfal, že čas sa zastaví, lebo sa bál čo príde potom. Díval sa na chlapca so strachom v očiach. Chcel utiecť, ale načo keď vedel, že by nedobehol ani k vchodovým dverám a už by bol na zemi. „Daj mi desiatu a peniaze!“ prehovoril mohutný chlapec a ruky zaťal v päsť.
Väčšinou ide ľuďom len o to jedno. Zarobiť čo najviac peňazí. Obvykle tie peniaze chcú pre seba, svoju rodinu, aby sa mali lepšie. Jasné, každí sa chce mať lepšie, ale niekedy nejde len o nás. Ja osobne mám dosť vysoké ciele a veľké predstavy, no bez peňazí to nepôjde !
Dnes, ako každý deň som sa vracala domov z práce autobusom. Usadila som sa na jednom z voľných sedadiel a s nasadením slúchadiel do uší som prestala vnímať svet okolo seba. Až pokiaľ do autobusu nenastúpil pán, z ktorého alkohol razil na 15 metrov. Aby toho nebolo málo postavil sa tesne ku mne ! Mala som čo robiť, aby som nevyvrátila všetko čo som dnes zjedla, dokonca aj včera na večeru.
Presne to sa stalo včera aj mne. Keď som sa v jednom nemenovanom bare v Bardejove lúčila so strednou školou aj s mojimi spolužiakmi. Kedže sme neboli doma, okolo 18 nás pochytil hlad a tak ma poslali na nákup do potravín.
„Daj bože, aby sa to už nikdy nikomu v živote nezopakovalo,“ hovoria ľudia ktorý prežili 2.sv. vojnu. Ľudia, ktorí boli deportovaní v roku 1944 z východného Slovenska do Ruska. Deportácie sa uskutočnili pomocou vagónov a okrem suchého chleba, trochu suchej ryby a 2 dc vody sa v rukách deportovaných neobjavilo žiadne iné jedlo.
Včera bol prijatý zákon o vlastenectve! Do bežného života sa dostane až po uplynuti legisvakačnej lehoty. Je to doba, kedy sa občania majú s týmto zákonom oboznámiť. A čo si vy myslíte o tomto zákone? Môj názor na neho je takýto ...
Veľa ľudí má problémy s alkoholom.Môj osobný názor je, že keď je niekto raz alkoholikom sám si nepomôže, ale potrebu pomoc blízskych. Potrebuje oporu a povzbudenie. Je jedno či je to kamarát, sestra, oco, ale potrebuje cítiť lásku. Inač to nie je ani v tomto prípade keď sa Anjelom stala - ..... Celý tento príbeh je vymyslený !!!
Prišlo to neuveriteľne rýchlo, každý o tom hovoril a zrazu sa to vytratilo. Média sa tým živili niekoľko dní, ale kde je to teraz? Kde zmizla chrípka H1N1?
Krik, hluk, chaos. Nejak takto to vyzeralo včera pred Optimou v Košiciach. Samozrejma som tam nemohla chýbať ani ja, moja kamarátka a môj verný kamarát, fotoaparát.
