Môj život sa začal meniť po spoznaní názorov jedného muža. Jeho hlas, ktorý počúvam každý večer, je pre mňa neuveriteľne upokojúci. Jeho slová sú tak povbudivé. Myšlienky, s ktorými sa so mnou delí, tak múdre. Je to muž, o ktorom môžem povedať, že mení môj pohľad na isté veci. A čo je najhlavnejšie, dáva mi silu ísť ďalej.
Musím priznať, že mám veľa kamarátov, ale niekedy sa cítim sama...opustená...tak veľmi nepochopená. Aj napriek tomu, že mám za kým ísť keď sa cítim zle. Je to však zbytočné, keď aj tak viem, že ma dotyčný nepochopí. Chýba mi niekto ako ja.
Ako každé dievča som aj ja túžila bo princovi na bielom koni. Keď som mala 15-násť rokov, predstavovala som si, ako ku mne príde a ja bude neuveriteľne šťastná. Tak šťastná, ako nik iný. Avšak neprišiel. Čakala som ho v 16-nástke, 17-nástke, ale on stále nechodil. Zrazu mám 18-násť, som dospelá a on prišiel. A čo som spravila?
Takto sa cítim zakaždým, keď prechádzam ulicami našej dediny. Ako keby som žila v nejakej veľkej bubline, z ktorej niet úniku. Môžem sa snažiť, ale aj tak sa nedokážem prispôsobiť.
Viem, že sa tým svet nezrúti, že život plynie ďalej bezohľadu na to, čo sa nám prihodilo. Čas sa nedá chytiť a zastaviť, aj keď veľakrát by sme to chceli spraviť. Ľudia to väčšinou chcú spraviť v tých krásnych chvíľach, ale ja....Roním slzy a chcem zastaviť čas. Len si sadnúť, ticho sedieť v miestnosti kde nie sú žiadne veci a plakať. Vtedy by sa pre mňa čas zastavil.....
Prišlo to aj k nám. To, čoho sa bojí celé Slovensko, celý svet. Choroba, s ktorou nie je radno sa zahrávať. Ľudia na ňu umierajú! Áno, milí čitatelia, hovorím o prasacej chrípke, H1N1.
Práve sedím za počítačom a rozmýšľam. Moje myšlienky blúdia svetom, keď som si spomenula na to čo som prežila. Vie o tom len pár ľudí no myslím, že je čas to verejne priznať. Prešlo pol roka čo som to naposledy spravila. Nedokážem povedať, že som už úplne z toho vonku, ale za podpory mojich priateľov, ktorí síce nevedia, ako veľmi mi pomáhajú, no vďaka nim sa pomaly ale isto z toho dostávam.
Zobudila som sa do slnečného rána, ničím výnimočného. Ale to len do chvíle kým som nevstala z postele. Išla som dať sestre mlieko (každodenný rituál, aj keď má už 6 rokov) a potom som si ešte išla ľahnúť. Sestra ma však o hodinu zobudila, že chce mlieko, opäť. Odmietla som a povedala jej, že jej spravím chleba, že mlieko už mala. Išla žalovať dedovi, ktorý mimochodom býva o poschodie nižšie. Vtedy sa to všetko začalo...
Dnes, je výnimočný deň, deň plný strachu. Musím Vám povedať všetko po poriadku aby ste všetkému chápali. Pred 9 rokmi som mala psa, dalmatinca. Volala sa Dona. Mali sme ju 2 a pol roka, keď s ňou mama išla do lesa, ona niečo ucítila a rozbehla sa za tým. Už sa nikdy nevrátila :( Teraz mám nového psa, zlatého retrívera. Volá sa Sheila a dnes som s ňou išla do lesa. Dala som si tričko na ramienka, kraťasy a môže sa ísť. Zvolila som novú trasu a bol tam dosť hustý porast, plno konárov a pŕhľavy. No dalo sa tam prejsť tak sme išli (do toho lesa sme stále chodili na huby tak som sa nebála.)
Skúsili ste sa niekedy zamyslieť..zastaviť sa??A porozmýšľať o čom to všetko je??O čom je tento svet a aký ciel máme v ňom my??Kvôli čomu žijeme??A načo je vlastne to všetko dobré??Zamysleli ste sa niekedy prečo šťastie strieda smútok, prečo sa deň vymieňa z nocou?? Ja osobne som sa nad tým nikdy nezamyslela proste som len išla do predu a na nič a nikoho som nebrala ohľad. Ale roky pribúdajú a neviem ako Vás, ale mňa osobne takéto veci čím ďalej tým viac zaujímaju a prišiel ten správny čas pouvažovať nad tým.
