Len škoda, že sa do nedá spraviť. Nemôžeme utiecť pred svetom, pred problémami ktoré máme. Treba im čeliť. Teraz mám však pocit, že na to silu nemám. Nedokážem sa zmieriť s tým, že ma nezobrali na žiadnu vysokú školu. A prečo? Mali moji rodičia podplatiť dekana a mihnutím oka by som bola tam? Alebo som málo inteligentná a na tie školy nemám? Ach áno, moja gramatika. Už dlhšie snívam o tom, že budem žurnalistkou, ale s mojou gramatikou?! Ako ma to mohlo len napadnúť. Určite aj v tomto článku je toľko chýb, že na ruke ich nespočítam, teraz to však neriešim.
Chcem sa vrátiť do detstva a bezstarostne šantiť v tráve, len tak bez zábran, ale na to už nie je čas. Nie je čas sa hrávať, už nie je čas na nič. Musím začať myslieť na budúcnosť, ale ako bude vyzerať? Ružovo určite nie. Kto zamestná gymnazistku? Veď ja nič nievem, oprava, čítať knihy, to mi ide dobre. Ale okrem toho...nič.
Už mi skončili tie časy, mami daj mi toto, mami kúp mi tamto. Musím sa postaviť na vlastné nohy a keď to nedokážem, bude zle. Idem čeliť svetu, bez vysokej školy.
