Vlastne ani nechcem. Nechcem sa prispôsobiť životu, ktorý tu je. Faloš a pretvárka na každom kroku, to nie je nič pre mňa. Kde sa len dá ľudia kradnú a podvádzajú. Nahrabať si všetko pre seba a na nikoho neberú ohľad. Prečo nemôžeme žiť v miery a láske, jeden druhému pomáhať? UTOPIA ! Asi je to tak všade, škoda, že sa svet nedá pretvoriť. A ohováranie? O tom radšej ani nehovorím. Ľudia si na vás ukazujú prstom a pri tom si šepkajú. Tá sa s niekym prespala a teraz čaká dieťa ... Tamten sa tak včera opil, že ... tá neviem z akej dimenzie prišla, ale maľuje sa ako posledná ... a tamtá chodí ovešaná reťazami, ako taká ... tá jeho náušnica v nose ...
Ááááá, chce sa mi kričať! Veď je to každého osobná vec, ako sa oblieka, či správa. No u nás to však tak nie je. Tu vás všetci musia poohovárať, aby mali pokoj na duši. Túžim po hnedých vlasoch s rôzno-farebným melírom, no nemôžem si ho dať. A prečo? Lebo žijem v tejto diere na konci sveta, kde nemôžem byť iná ako ostatní. Bol by to hriech.
Jediné čo ma tu robí šťastnou je moja mama, oco, moja milovaná sestra, môj dokonalý pes a priatelia. Niekedy mám chuť sa zbaliť a odísť, navždy. Keby to bolo také jednoduché. Nemôžem sa dočkať dňa, kedy odídem a konečne budem môcť naplno žiť. Už ma to tu ubíja. Nedokážem si predstaviť, že by som tu mala natrvalo žiť. V deň, nasťahovania sa do tohto zapadákova, by som zomrela .
Nehovorím, je tu pár ľudí za ktorých by som skočila aj do ohňa, ale naozaj len pár. Dokážem ich spočítať na ruke. Čo však očakávam od tejto bohom zabudnutej dediny ?! Zo začiatku to bolo dobré, ale teraz, všetko mi tu vadí. Vadí mi strom, ktorý máme pred domom, cesta, po ktorej chodím, ľudia, ktorí tu žijú. Ešte aj tie hlúpe autobusy tu chodia 3x do dňa. V deň, keď si zbalím do kufra moje 4 veci a odídem z tadeto, práve v ten deň sa opäť narodím !
