Dôjdeme k záveru, že sny ktoré sme si určili, keď sme boli mladý, sme nikdy nedosiahli a ešte stále o nich len snívame. Snívame o krásnom dome, aute, o dovolenke na Havaji, či navštívenie Tokia. Možno keď sme boli mladý a nerozvážny sme chceli pokoriť Himaláje, či napísať knihu, natočiť film. No neurobili sme to. A teraz ... teraz je už zrazu neskoro a mi len môže spomínať na dni, ktoré boli aj krásne, ale veľa z nich sme úplne premrhali. Sedeli sme pred televíziou, hrali rôzne hry namiesto toho, aby sme išli za naším snom, ktorým by sa neskôr stal cieľom.
Teraz máme 70-rokov, kreslo v ktorom sedíme, sa pravidelne hojdá a nám neostáva nič iné len spomínať.
STOP!
Vezmime to z druhej strany. Máme 19-tnásť s najlepšou kamoškou, celý život pred sebou. Chceme oboplávať Zemeguľu, navštíviť Paríž, Berlín, Londýn. Svet nám leží pri nohách a tak ho začneme dobíjať. Avšak spadneme na hubu, raz, druhýkrát, tretíkrát ... Už to nedokážeme viackrát skúšať. Naše sny upadajú, už nás nenadchýnajú tak, ako na začiatku. Vrátime sa domov a žijeme zo dňa na deň. Niektoré dní sú dobré, iné zase nemajú žiaden význam a opäť máme 70-desiat.
NIE! Ani tento scenár života sa mi nepáči. Pokrčím papier a píšem znova.
Máme 19-tnásť s najlepšou kamoškou, celý život pred sebou. Chceme oboplávať Zemeguľu, navštíviť Paríž, Berlín, Londýn. Svet nám leží pri nohách a tak ho začneme dobíjať. Avšak spadneme na hubu, raz, druhýkrát, tretíkrát ... a znova. Toľkokrát sme dostali od života facku, ale mi sme sa nevzdali a pokračovali v našom boji. Nastavili sme životu druhé líce a išli sme si za svojím cieľom. Teraz máme 70-desiat a naše sny boli splnené. Keď sa pozrieme späť do nášho života zistíme, že ciele boli dosiahnuté a nám neostáva nič iné, len sa hojdať v hojdacom kresle, na tvári mať úsmev a užívať si aj ďalej život.
Áno, toto je scenár môjho života. Život ma môže fackovať koľko chce, ale ja sa aj tak nevzdám. Nikdy!
