Krpec sa nadýchol a potichu prehovoril „desiatu nemám a peniaze ti nedám.“ Chlapec pred ním zamával päsťou, no Krpec sa ani nepohol. Práve vo chvíli keď ho chlapec zdvihol do vzduchu približoval sa k ním profesor a tak ho rýchlo pustil. „Nejaký problém chlapci?“ Chlapci pokrútili hlavou, že nie, len Krpec sa ešte viac zhrbil a zrak sklopil k zemi. „Dobre, tak sa len slušne správajte“ usmial sa na nich učiteľ a odkráčal preč. „Nebojte budeme“ zaškeril sa na neho chlapec. Keď učiteľ zmizol z ich pohľadu, chlapec chytil Krpca za golier a odtiahol ho na najbližší záchod. „Takže naozaj nedáš desiatu a peniaze?“ spýtal sa ho chlapec. Krpec mlčal „fajn, tak to z teba vytlčiem. Držte ho!“ Prikázal svojim dvom kumpánom. Tí chytili Krpca za ramená. „A teraz sleduj“ povedal mohutný chlapec a prvá päsť letela do Krpcovho brucha.
Ďalšia do ramena....nosa....oka ...okuliare mu odleteli a dopadli na zem, rozbilo sa mu sklíčkom ....brucha....nohy....ležal na zemi. Jeho telo schytalo aj pár kopancov. Z pliec mu strhli ruksak a z neho vybrali desiatu aj pár drobných z peňaženky. Každý jeden si do Krpca ešte raz kopol či pľuvol a odišli z miestnosti. Ten pozbieral veci zo zeme a učupil sa ku stene. Z vrecka vytiahol vreckovku a snažil sa zastaviť krv, ktorá sa mu valila z nosa. Bolo to však už zbytočné, keď celé tričko mal od nej. Po chvíli sa mu to však aj tak podarilo. Na nos si nasadil svoje pokrivené okuliare a vyšiel zo záchodu. Rozhodol sa, že na vyučovanie dnes už nepôjde a tak sa vybral ku vchodovým dverám. Skôr sa vliekol ako chodil.
Tesne pred dverami stretol ďalšieho učiteľa. „Čo sa ti stalo?“ opýtal sa prekvapene a ustráchane zároveň. „Ja...ja...“ Krpec zaváhal. Vedel, že keby povedal pravdu, čo sa mu stalo, zajtra by to bolo ešte horšie. No na druhej strane nevedel, ako dlho to ešte bude zvládať, veď aj on chcel žiť. Čím bol iný od mohutného chlapca? Nechápal to. On videl, cítil, rozumel, presne tak isto ako všetci okolo neho. Smial sa a plakal, presne ako ľudia vôkol neho.
Zadíval sa na učiteľa a v kútiku duše dúfal, že z jeho očí vyčíta čo sa deje. Že vyčíta z jeho nešťastného pohľadu, že ho šikanujú. Nestalo sa tak. „No?? Čakám?!“ „Ja...upadol som“ povedal nakoniec. „Aha, tak choď domov a daj sa hlavne do poriadku“ povedal mu učiteľ, zvrtol sa na opätku a už ho nebolo. Krpec sklopil zrak k zemi a vybral sa domov. Nebolo to po prvýkrát, čo učiteľ/svet zatváral oči pred tým ako Krpca šikanovali.
