Zbalila sa, a proste odišla. Nechala doma rodinu, priateľov, známych, všetko čo milovala aj nenávidela. Do kufra si dala pár veci a odišla za prácou do zahraničia. Práca sa jej páčila, všetko bolo super, ale to čo sa stalo v jeden večer ju donútilo sa vrátiť domov. A to bleskovo rýchlo.
Bolo už veľa hodín a ona bola v byte sama. Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Pôvodne nechcela otvoriť, ale keď sa pozrela cez priezor a zistila, že je to jeden chalan ktorého pozná, tak bez problémov otvorila. Pýtal sa jej či nejde von, niekam tancovať, no ona odmietla. Chcela zatvoriť dvere, ale on tam položil nohu a tým pádom sa jej to nepodarilo. Cúvla od dverí a on vošiel dnu. Pochopila, že niečo nie je v poriadku, že sa to dobre neskončí. „Dáme sex“ bolo jediné čo povedal.
Cúvla ešte kúsok. Hlavou sa jej hnalo milión myšlienok a ona si ich vôbec nevedela usporiadať. Čo má teraz robiť? Keby začala kričať, tak by to nemalo význam, keďže v byte boli samy. Taktiež by ho ani nepremohla. Jej mozog začal ešte viac pracovať, ale muselo to byť rýchle. Sekundy ubiehali a on stále oproti nej a na tvári mal úsmev, z ktorého sa jej dvíhal žalúdok. Keď sa na neho dívala a v srdci nemala nič iné len nenávisť, začali sa jej usporadúvať myšlienky. No kým dostali, aký taký zmysel, pristúpil k nej. Ona opäť cúvla, ale narazila do steny. Nemala kam už cúvať. Myšlienky ponechala tak a prvé čo jej napadlo na um. „Si normálny, ako ti niečo také mohlo napadnúť? To je čistý nonsens!“ Venoval jej ešte jeden slizký úsmev a až tak prehovoril. Ona tieto sekundy využila k tomu aby si to všetko zhrnula. Sú len dve možnosti. Buď ju znásilní a odíde, alebo ju znásilní, zabije a až tak odíde. No ona však sex nechcela a on bol tak neoblomný. Keď už bola na kraji so silami, zaťala päste a plne rozhodnutá začala oponovať. No ani to jej nepomohlo a nakoniec ju znásilnil.
Potom sa len obliekol a odišiel. Ju tam zanechal samú, poškvrnenú a psychicky na dne. Cítila sa ako handa. Nevedela ako ďalej. Bola v tom veľkom svete sama a nik jej tam nemohol pomôcť. Nedokázala tam ostať. Zo dňa na deň sa zbalila a vrátila sa domov. No ani to jej nepomohlo. Stále na to musela myslieť a nevedela ako sa s tým vyrovnať. Nakoniec však, v núdzi spoznala priateľov.
Odvtedy už prešiel istý čas a ona sa z toho pomaly dostáva. Rozhodla sa, že rodičom to nepovie, veď ani nevedela ako sa volá, a za pomoci svojich priateľov sa z toho chce dostať sama. Azda sa jej to podarí a ja vždy, budem stáť za ňou!
