Posledný nádych

Mäsiarka mi sadne na koleno a ja zacítim jemné šteklenie. Snažím sa muchu odohnať, ale tá si stále sadne na inú časť môjho nahého tela. Začnem sa hýbať a preto ma maliar, ktorý ma maľuje, napomenie. V tej chvíli sa mi podarilo muchu odohnať a ostávam nehybne sedieť. Slza mi steká po ramene, dolu bokmi, keď maliar máča štetec do farby. Svoj biely plášť si ňou pošpiní a ja vyroním z oka ďalšiu slzu. Tak ako on, aj ja, si túto malú chybičku krásy nevšímam a ďalej sa venujem mojej činnosti. Maliar sa na mňa zadíva, ale moje myšlienky sú niekde inde, s niekým iným v posteli.Ladným pohybom začne maľovať krivky môjho tela. Rúškom noci sme zahalení, lebo môj žiarlivý manžel by si to zle vysvetlil. Všetky najhlbšie a najtemnejšie tajomstva ostanú v ňom na veky vekov. "Ste nádherná žena madam", ozve sa maliar a ja, dívajúc sa na bielu prázdnu stenu, pripomínajúcu moju chrbticu, odpoviem: "Nehovorte tak nahlas, niekto by Vás mohol počuť". "Veď sme tu len my dvaja", povie mi a jeho prenikavý smiech sa dostane do každej malej dierky v tomto dome. Ja mu už neodpovedám a on pochopil, že je lepšie byť ticho a maľovať ma. Každému detailu môjho tela venuje špeciálnu pozornosť.
Je v polovici maľby, keď sa do mojich krehkých bubienkov dostane zvuk, ktorý som predtým nepočula. "Niekto tu je, počula som kroky" poviem mu so strachom, až krv mi stuhne v žilách. "To sa Vám musí len zdať, ja som nič nepočul. Keby tu aj niekto bol počuli by sme, ako vykopol dvere". Povie mi bezstarostne a ďalej ma maľuje. "Ja som vážne niečo počula", nedala som sa odradiť a strach vo mne ešte stúpol. "Prosím, choďte sa tam pozrieť", otočím hlavu na maliara a pozriem sa na neho. Ten odkladá paletu na malý stolík vedľa seba a ide zistiť koho, alebo čo som počula. Po treťom kroku však zastal, lebo z dverí vyšiel činiteľ môjho strachu. "Vidíte, to je len pán Mourik. Nie je sa čoho báť", povie mi a vracia sa k obrazu. Ja sa ďalej dívam na kocúra, ktorý elegantne odchádza z miestnosti. "Teraz, prosím Vás, vráťte hlavu do pôvodného stavu, lebo Vás nedomaľujem ani do svitania". Jeho prosbu splním a opäť sa dívam na bielu stenu. Moje dlhé zelené šaty sú prehodené cez stoličku a ja rátam sekundy, kedy si ich oblečiem. Rátanie preruší maliar: "Kde je teraz Váš manžel?" "Išiel niečo vybaviť, ale okolo obeda príde. Keby ma tu takto našiel, nahú pred Vami, zabil by Vás a potom aj mňa" "A načo je Vám potom tento obraz?" "Veľa sa pýtate, nezdá sa Vám"?, poviem mu mierne nahnevane. "Prepáčte, nechcel som byť nezdvorilí a uraziť Vás". "Svoje peniaze ste dostali, tak sa nepýtajte a maľujte ma, nech ten obraz stojí za to". Dopoviem vetu a v dome nastane opäť ticho, no len na chvíľku. Kroky dole sa ozývajú, ale moji obavy potlačí presvedčenie, že je to len kocúr. Pohyb je intenzívny, ale nedám na sebe pocítiť strach.
"Hlava!" povie hlasnejšie ako obyčajne, dobre že mi srdce z hrude nevyskočilo, ale on pokračuje: "Pred tým ste ju mali inak". Povie a ide ku mne, aby mi ju napravil. Nežne sa dotkne mojej brady a mne po tele prebehne mráz. V tom dotyku bolo toľko nežnosti, akú mi manžel nedal za celý život. Začala som sa triasť a aj on si to všimol, lebo odtiahol ruku. Ja som ju chytila a smutnými očami na neho pozrela. Ostal zmätený, nevedel čo má robiť. Cítila som, že ho priťahujem. Jeho ruku, ktorú som stále držala vo svojej, som priložila na líce. Naklonila som hlavu, aby som tu mocnú no pri tom jemnú ruku cítila. Moje telo sa opäť začalo triasť, nastala nežnosť.....
Jeho ruka sa skĺzla mojim lícom a maliar padol mŕtvy na zem. Mojich bosých nôh sa dotkla jeho krv. So strachom som čakal na ďalší výstrel, ktorý však neprišiel a tak som sa pozrela k dverám. Stal tam muž, ktorého som v živote nevidela s namierenou zbraňou. Za ním ďalší piati muži držiaci zbraň. Opäť som sa celá triasla, teraz však od strachu. V dome vládlo ticho. Chcela som sa rozbehnúť k šatám a obliecť si ich, ale pochopila som, že to už nemá význam. Načo sa zakrývať pred zrakmi mužov, ktorý ma nahú už aj tak videli? "Nemali ste dôvod...", začala som , ale muž mi skočil do reči. "Mal, keby som neprišiel, vy dvaja by ste zhrešili". "Nie! To nie je pravda. On ma len maľoval". "Dostal som príkaz od Vášho muža a to chcem aj splniť", utíši ma svojim hlasom. Zbraň si odložil, ale ostatní ju mali stále vybratú. Muž sa pomaly približoval k plátnu. "Milujete svojho muža"? "Samozrejme, že ho milujem" "Prečo potom..." vzal obraz a ukázal mi ho "...ste spravili toto"? "Na túto otázku Vám odpovedať nemusím". "Nemusíte", hovoril pomaly a nožom, ktorý držal v ruke, rozrezal plátno. Dívala som sa na neho, ako to chladnokrvne robí. Vo vlasoch som mala zastrčený bieli kvet, ktorý padol rovno do kaluže podo mnou a jeho biele lupene sa sfarbili na červeno. "Oblečte sa", povedal mi, ale ja som sa ani nepohla. "Oblečte sa", zopakoval , ale ja som mu žiadnu odpoveď nedala. Prišiel ku mne a skríkol : "Oblečte sa"! Jeho sliny sa rozprskli po mojej tvári, ale mne sa ani sval nepohol. "To je rozkaz"! Ja som stále mlčala. Vytiahol zbraň a dal mi ju medzi oči. "Ak ma neposlúchneš zabijem ťa"! "Odkedy mi tykáte"? opýtala som sa ho povýšeneckým tónom. "Keď chcem, budem ti tykať, keď chcem budem ti vykať". "Žiadam Vás aby ste mi len vykali a ináč, tu spúšť aj tak nestlačíte". "Nie"? Nabije ju "Nie. Ak to spravíte môj manžel Vás zabije. Na to si až veľmi ceníte svoj život, vy zbabelý červ"! Pľuvla som mu k nohám. Stáli sme presne oproti sebe a medzi nami bola len zbraň. Od zlosti bol až červený a cítila som jeho zrýchlene dýchanie. Čakala som kedy to stlačí, kedy začujem ďalší výstrel a mŕtva padnem na zem. Nedočkala som sa. Sekundy sa vliekli a nakoniec zbraň odložil a zapálil si cigaretu. Dym z prvého potiahnutia mi vyfúkol priamo do tváre. Mala som chuť mu streliť, ale ovládla som sa. Viem, že mu ide práve o to. Začal sa prechádzať po izbe. Ja som sa dívala na mužov, ktorí na mňa stále mierili zbraňou.
"Čo len s Vami urobím"? položil si otázku. Ja som sa len dívala a ničomu som nechápala. Po chvíľke ticha som prehovorila "vy nemáte srdce". "Máte pravdu, nemám. Načo by mi aj bolo, keď všetci, ktorých som kedysi miloval ma opustili a to ma zmenilo. Už nepoznám lásku, súcit, veď aj táto mačka sa ma bojí". Povedal a ukázal na mačku, ktorá sa vrátila do izby. Sedela na malej skrinke, no len čo ho uvidela, ako sa k nej približuje, zoskočila z nej a ukryla sa za mňa. "No čo bude s Vami"? opýtal sa a pozrel na mňa. Neodpovedala som, lebo som cítila, že tá otázka nebola adresovaná mne. "Odveziem Vás k manželovi a poviem mu, že ste s ním spali? Je tu však šanca, že mi neuverí. Alebo Vás nechám zhorieť v tomto dome, kde ste zhrešili? Áno to bude geniálne. Nechám Vás zhorieť tu, kde ste zhrešili. No pred tým, predtým Vás ešte zastrelím". Povedala psychopaticky sa zasmial. Chcela som vykríknuť a brániť sa, ale nestihla som sa už ani nadýchnuť.