Hovorí sa mi o tom veľmi ťažko, lebo viem, aké to je keď sa niekto začne raz rezať, nevie s tým prestať. Je to presne také isté, ako keď začnete piť, fajčiť, brať tvrde drogy. Aj toto je náviková látka len v trochu inom prevedení. Keď s tým raz začnete,ťažko sa s tým prestáva. Ale ked máte silnú vôľu..všetko sa dá.
Poznám ľudí, ktorí sa režú a tak sa im snažím podať pomocnú ruku, porozprávať sa s nimi, lebo viem aké to je. Aj vy by ste sa mali postaviť k týmto ľuďom takto a nie sa im otočiť chrbtom. Stretávam sa z názormi, že iba Emáci či Emáčky sa režú, ale na vlastnej koži som pochopila, že to tak nie je. Ľudia sa nerežú pre to aký štýl hudby počúvaj, ale preto, že nevedia kam patria, že sú v bezvýchodiskovej situácií a tak siahnu po žiletke. Režu sa ľudia, ktorí nemajú vnútornu rovnováhu a nevedia ako ďalej. No nikdy nie je tak zle aby nemohlo byť ešte horšie.
Musím sa priznať, že z času na čas mám aj ja zlú náladu, vezmem do ruky žiletku,ale len čo urobím jednu malinkú ranu, uvedomim si, že to nemá zmysel a že sa stále nájdu ľudia, ktorí ma majú radi, takú aká som. Až odstupom času chápem, aká som bola hlúpa keď som to robila. Priznávam, je to neopísateľný pocit, keď sedíte na kraji vani a vaša krv Vám steká po tele. Vtedy sa cítite ako keby ste boli v siedmom nebi a vaše problémi sú problémami niekoho iného a okrem Vás a žiletky neexistuje nič iné. Ale toto nie je riešenie. Život je naším darom a my nemáme právo si ho vziať!
Keď som sa takto pravidelne rezávala, napísala som jeden článok, kotrí Vám tu teraz dávam:
Kvap, Kvap...ozýva sa po celej kúpelke keď mi z nohy kvapká krv. Každá kvapka krvi dopadnutá na Zem, je ako slza vyronená z môjho, za tým, čo mi v živote chýba. Krv mi pomaly steká po nohe a pre mňa to je vyslobodzujúci pocit. Nikdy pred tým som nezažila nič krajšie. Som šialená? Možno, ale teraz sa cítim ako v nebi. Keď krv prestáva tiecť, spravím ďalšiu ranu a moja extáza je naspäť. Je to tak krásny pocit. Neviem či existujú slová, ktoré môžu opísať tento stav. Ja len sedím na okraji vani a všetko vôkol mňa sa leskne. V kúpelke je taký poriadok, ako v celom dome nie a práve tu sa ponáram do bázni rozkoše. Zastonám, keď si ryjem ďalšiu ranu, ktorá je hlbšia ako tie predtým. Oči mi zaplnia slzy, lebo viem, že je to nesprávne, že si tým môžem ublížiť, ale pri tom pocite, sa všetok môj strach stráca. Nevnímam svet okolo seba. Som len ja, moja žiletka a ta krásna krv stekajúca po mojej nohe. Musela som sa vytrhnúť zo stereotypu každodenného života, v ktorom hlavnú úlohu zohráva stres, bolesť a sklamanie z vecí, ktoré sú pre iných ľudí nepodstatné. Neexistuje krajšia vec, ako pach vlastnej krvi, alebo áno???
Dúfam, že tento článok pomôže hlavne tým, ktorí sa režú, no najde sa však ešte niekto taký? Myslím, že áno. Nezáleží na pohlaví ani na veku, len na danom človeku. Uvedomte si, že to je nie je správne, skôr ako bude neskoro....
