.
Jozef II. chcel, aby jeho zámery tlmočili ľudu v zrozumiteľnej reči
Osvietenský cisár Jozef II. (1780-90) bol spomedzi Habsburgovcov najreformnejší. Bol racionalista, ale veriaci. Chcel, aby jeho zámery tlmočili ľudu farári, a to v prístupnom jazyku. Aby dostal výchovu farárov pod svoj vplyv, zrušil biskupské kňazské semináre a kňazské učilištia pri kláštoroch a zriadil tzv. generálne semináre, teda pod kontrolou štátu. V roku 1784 vznikol generálny seminár aj na Bratislavskom hrade - jediný na súčasnom území Slovenska. Študovalo tam niekoľko stoviek seminaristov, z ktorých asi polovica boli Slováci. Bola to veľká koncentrácia mladej slovenskej inteligencie. Cisár na podporu svojej politiky ešte v roku 1784 seminár na Bratislavskom hrade navštívil. V roku 1786 Jozef II. potvrdil svoje zámery o osvete ľudu v jeho jazyku vydaním Dekrétu o pestovaní materinských jazykov.
.
Palkovič: Príčinou kodifikácie slovenčiny bolo nariadenie Jozefa II.
Slovenskí študenti na Bratislavskom hrade vzali cisárov zámer pestovať materinský jazyk vážne. Ich úsilie vyvrcholilo r. 1787 vydaním latinskej knihy Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách; skrátene aj Dizertácia), ktorej hlavným autorom bol študent Anton Bernolák. Ako prví tak v histórii kodifikovali spisovný slovenský jazyk. Keď sa básnik, katolícky kňaz Ján Hollý 1. júla 1827 svojho bývalého učiteľa Juraja Palkoviča, niekdajšieho o rok mladšieho spolužiaka Antona Bernoláka, pýtal, čo bolo príčinou kodifikácie slovenčiny, Juraj Palkovič na Hollého list vlastnoručne napísal nasledovnú poznámku (preklad z latinčiny Štefan Zlatoš):
Pravou príčinou v bratislavskom kráľovskom generálnom seminári v rokoch 1784-1790 bol kráľovský rozkaz, aby moderná reč sa vzdelávala a aby chovanci vyzývaní boli k odpovediam v materinskej reči...
.
Historik: Seminár zriadený Jozefom II. sa stal kolískou slovenského cítenia
Cirkevný historik Štefan Zlatoš, ktorý pozoruhodný doklad o jednej z príčin kodifikácie slovenčiny zverejnil r. 1939, vplyv cisára Jozefa II. na začiatky slovenského pohybu zhodnotil nasledovne:
Takto sa stal generálny seminár bratislavský kolískou vrelého národného cítenia, hoci panovník tieto dôsledky svojho nariadenia ešte v tom čase nepoznával, ani si ich dostatočne neuvedomoval. (...) Poznanie tejto pravej príčiny najbližšej, ktorá vyvolala v našom slovenskom národnom živote tak úctyhodný pohyb a viedla k vytvoreniu mohutného národného povedomia, treba nám pokladať za cennú vec.
.
Bernolák: Očisťoval som slovenčinu od chýb prenesených z češtiny
Anton Bernolák v Dizertácii z r. 1787 nehovorí, že by sa Slováci trhali od češtiny, resp. že by zavádzali slovenčinu. Konštatuje len, že chcel slovenčinu „očistiť od chýb prenesených z češtiny“. To znamená, že kontinuálne nadväzuje na dovtedy používaný, alebo aspoň takto chápaný slovenský jazyk - len s nánosmi češtiny. V predhovore k Dizertácii autor píše (podľa prekladu z latinčiny od Juraja Paveleka):
Bolo doteraz vrelou a obzvlášť chvályhodnou túžbou veľmi mnohých milovníkov slovenského jazyka v Uhorsku, aby sa v takom veľkom množstve mužov veľmi zbehlých vo všetkých náukách našiel niekto, kto by, odložiac na nejaký čas dôležitejšie a vedeckejšie práce, obrátil pozornosť a svoj učený záujem na vypracovanie pravopisu a výslovnosti slovenskej a na ich očistenie od chýb prenesených do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého.
.
Racionalista Bernolák, odstránenie ypsilonu a označovanie mäkkosti spoluhlások
Anton Bernolák bol dôsledný racionalista. Vidno to napr. aj na tom, ako vysvetľoval, že nezaviedol „y“, ale len „i“. Odôvodnil to tým, že Slováci vyslovujú iba jedno „i“, preto nie je dôvod, aby na jednu samohlásku existovali dve rôzne písmená. Uviedol, že tvrdá, či mäkká je predchádzajúca spoluhláska, nie samotné „i“, ktoré nasleduje. Tvrdosť alebo mäkkosť treba podľa neho označovať na spoluhláskach, nie na nasledujúcivh samohláskach, napr. Slovár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Píše, že písmeno "y" je zbytočné a treba ho „vzhľadom na zásady zdravého rozumu“ zo slovenskej abecedy vylúčiť, čo aj urobil.
.
Seminaristom pomáhal so slovenčinou učiteľ Kratochvíla
Klerikom pomáhal najmä mladý učiteľ pastorálnej teológie v materinskom jazyku Michal Kratochvíla (1753-1829). Jedno z dobových svedectiev o vyučovaní slovenčiny na generálnom seminári v Bratislave priniesli 24. marca 1786 Prešpůrské noviny, ktoré písali slovenskí evanjelici ešte v tzv. bibličtine, teda už vtedy archaickej češtine so slovenskými prvkami. Informovali o tom, že slovenskí klerici 5. ročníka v generálnom seminári na Bratislavskom hrade odpovedali pri polročných skúškach u Michala Kratochvílu z pastorálnej teológie vo svojej materinskej reči. Úryvok z novín (pôvodný jazyk, upravený pravopis):
Dne 15-ho t. m. započali v zdejším slavním semináři exámeny prvního půlroka držeti; prvnější byli páteho roku theológové z pastorální theológii examenováni, což se okromně latinské i v mateřinských řečech dálo. Ti, kterýž v naší slovenské řeči odpovídali, jichž nemalá částka byla, obdrželi velikou ode všech pochvalu. Vyskoumával těchto vysoceurozený a dvojctihodný pán Michal Kratochvíla a s touto věcí naši v slovích bohatou řeč, jednu z nejstarších, velice poctili a okrášlili, ano zřejmý příklad ukázali, že se i v této řeči vyšší umění hojným prospěchem předkládati mohou a že se žáden za to, že Slovák, Vlách jest, styděti nemá.
.
Kratochvíla pomáhal klerikom v kontaktoch so slovenskými vzdelancami
Michal Kratochvíla dbal na pestovanie slovenčiny nielen na hodinách pastorálnej teológie, ale popri vyučovaní sa angažoval aj v „celonárodných“ ambíciách seminaristov. Klerici nechceli pri svojich plánoch vypracovať pravidlá slovenčiny postupovať samostatne, ale chceli poznať aj názor širšieho okruhu slovenskej inteligencie, tak niektorých vzdelancov r. 1786 o svojom úsilí písomne informovali. Boli zvedaví na ich názor a pripomienky. Svedčí o tom písomná reakcia dubnického katolíckeho farára Ondreja Mesároša na list Michala Kratochvílu, ktorý sa síce nezachoval, odpoveď naň však áno. Začiatok Mesárošovej odpovede (preklad z latinčiny Anton Baník:
Nikdy nemožno dostatočne oceniť a vynachváliť úmysel Vašej Veľadôstojnosti, ako aj iných vysokoučených mužov o vypestovanie nášho jazyka slovenského. Požadovala to istým právom už dávno oddanosť k nášmu národu i k materinskému jazyku, vymáhala to úcta k svätosvätému náboženstvu, ktoré počnúc od prvých storočí ústami svojich služobníkov k prepočetnému ľudu týmto jazykom hovorí, napokon súril to príklad pokročilejších národov, ktoré svoje jazyky akoby na vrchol slávy pozdvihli. (...) Slovenskému jazyku, ktorý nadobudol som s mliekom materinským, budem vďaky vzdávať, ak ja, blížiaci sa ku päťdesiatke života, budem môcť správne podľa pravidiel hovoriť a písať čo aspoň (nedlho) pred smrťou.
.
Seminaristi podporovali aj cisárovo rozhodnutie rušiť kláštory
Jozef II. svojimi fundamentálnymi reformami v najrôznejších oblastiach života doslova ukončil jednu epochu, keď v kultúrnej oblasti vládla cirkev, a nastolil rozvoj modernej doby. Napr. len v rokoch 1782-7 zrušil v Uhorsku 140 kláštorov žobravých a modliacich sa reholí, podľa neho neužitočných. Toto opatrenie podporovali aj slovenskí seminaristi na Bratislavskom hrade. Svedčí o tom fakt, že ich nákladom vyšlo r. 1789 dielo Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom od farára Juraja Fándlyho, ktorý obhajuje rušenie kláštorov ústami bystrého a vtipného čerta. Ako Fándly uviedol v predhovore, knihu napísal pre mládež z kňazského seminára v Bratislave, ktorá mu slovenčinu upravila podľa pravidiel Antona Bernoláka.
.
Po smrti cisára zaniklo sľubné centrum slovenského intelektuálneho života
V roku 1790 však cisár Jozef II. nečakane zomrel - v ten istý rok boli zrušené aj generálne semináre a výchovu kňazov dostali opäť do rúk biskupi. Zrušením generálneho seminára na Bratislavskom hrade zaniklo aj sľubne sa rozvíjajúce slovenské intelektuálne centrum. Koncentrovaná mladá slovenská inteligencia sa rozpŕchla.
.
Autentický portrét Bernoláka neexistuje, len jeho konštrukt
Anton Bernolák zomrel v roku 1813 bez toho, že by za jeho života publikovali jeho portrét. V roku 1895 však literárny historik Jozef Kohuth v almanachu Tovaryšstvo nečakane publikoval údajný Bernolákov portrét od výtvarníka Jana Hrdličku. Kohuth jasne uviedol, že sa mu neporadilo získať autentický portrét Bernoláka, ktorý v minulosti existoval, ale sa stratil, a k Hrdličkovmu obrázku napísal: „Obraz predstavuje verne typ slanických Bernolákov, z nichž daktorých starších poznal som osobne“. Teda išlo vraj o „typ Bernolákovcov zo Slanice“, čo je málo dôveryhodné východisko na vytvorenie autentického portrétu Antona Bernoláka. Historik Pavel Horváth preto r. 1998 napísal, že Kohuthom uverejnená podobizeň Antona Bernoláka predstavovala len „idealizované stvárnenie jeho podoby“. „Bola to rekonštrukcia jeho podoby vytvorená grafikom českého pôvodu Janom Hrdličkom na základe neskoršieho obrazu niektorého člena rozvetvenej rodiny Bernolákovcov,“ napísal o údajnom portréte A. Bernoláka historik Horváth. Hrdličkov konštrukt podobizne Antona Bernoláka sa však stal následne predlohou všetkých Bernolákových zobrazení, či výtvarných alebo sochárskych.
.
Viac: Gramatické dielo Antona Bernoláka, ed. J. Pavelek, 1964, P. Horváth: Anton Bernolák, 1998; Š. Zlatoš: Písmo sväté u Bernolákovcov, 1939
